DETERMINANTY SOCIÁLNEJ PODMIENENOSTI
Rodina je najdôležitejšia sociálna skupina, ktorá je ekonomickou, sociálnou bunkou spoločnosti s viacerými úlohami.(Strieženec, 1996)
Terapia je činnosť zameraná na obnovenie, zlepšenie, ozdravenie alebo zmiernenie určitého sociálneho stavu, v ktorom sa klient nachádza. Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím. Je nutné od terapeutiky, čo je medicínske odvetvie. (Strieženec, 1996)
Pojem osobnosť je mnohoznačný, na jednej strane znamená konkrétneho jedinca a na druhej strane chápeme osobnosť ako sociálnu vlastnosť, ako súhrn v ňom integrovaných sociálne významných rysov, ktoré sa vytvorili v procese priamej a nepriamej interakcie druhej osobnosti s ostatnými ľuďmi. Osobnosťou sa človek nerodí, ale sa ňou stáva. (Hroncová, 2000)
Sociálny pracovník - profesionál, ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou jednotlivcovi, skupine a komunite, keď sa dočasne nachádzajú v sociálne problémovej situácii, kde sa vyžaduje zásah alebo intervencia. Pracovníkmi sociálnej sféry sú sociálni pracovníci, príbuzní pracovníci v sociálnej sfére a iní experti v oblasti starostlivosti o človeka (psychiatri, policajti, lekári, psychológovia).
Sociálna situácia je životná situácia významná pre jednotlivca alebo pre iných členov sociálneho prostredia (vtedy je to spoločensky významná sociálna situácia), ktorá má kladný alebo záporný náboj.
Ak je negatívna sociálna situácia a nezmení sa, vzniká sociálny prípad. Stáva sa ním človek, ktorý za normálnych okolností je schopný žiť bezproblémovo, ale život ho zahrnul takými situáciami, ktoré nezvládne sám.
Sociálne prípady vznikajú na základe vlastného rozhodnutia jednotlivca (deviantné správanie), na základe objektívne spôsobenej neschopnosti jednotlivca zvládnuť problém (ťažká choroba, úraz), zlyhaním spoločnosti alebo vyššou mocou.
Sociálny problém sú také vývojové tendencie a situácie v ľudských vzťahoch a spoločnosti, ktoré sú považované za ťažké a treba im venovať pozornosť formou korekčných a vyrovnávacích opatrení. Sociálny problém vytvára väčší počet prípadov.
Sociálny klient je človek, ktorý je, alebo prichádza do starostlivosti sociálneho pracovníka. Je to osoba, ktorá má sociálny problém a požiadal o pomoc (až vtedy sa stáva klientom).
Sociálna pomoc je sociálna prevencia a riešenie hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, v ktorých dôsledku si občan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť základné životné podmienky. Sociálna pomoc zahŕňa i riešenie sociálnej núdze občana s ťažkým zdravotným postihnutím kompenzáciou sociálnych dôsledkov jeho postihnutia.
Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie a na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu občana.
1.2 Determinanty znevýhodneného prostredia
Deti zo znevýhodneného prostredia sú rizikovou skupinou. Tieto deti nemajú mentálne postihnutie, ale pobyt v kojeneckom ústave a následne v detskom domove ich stavia do pozície rizikovej, kde nedostatok prirodzených činností, prirodzeného poznávania okolitého sveta a najmä komunikácia v prirodzenom rodinnom prostredí má negatívny dopad na celkový harmonický vývoj dieťaťa. Šulová (2004) prezentuje výrok J.Bowlbyho a M.Aibsworthové podľa ktorého dochádza behom prvých rokov života dieťaťa k vzniku rôznych typov väzieb dieťaťa s matkou.
Jedná sa o väzbu „istú“, v ktorej je rodič dieťaťu k dispozícii (je prítomný), reaguje adekvátne na jeho signály a pomáha mu v situáciách, keď je treba prekonávať ťažkosti. Ďalšia z väzieb je väzba „neistá – úzkostná, vzdorujúca“, pri ktorej si dieťa nie je isté prítomnosťou a dostupnosťou (pre neho) svojich rodičov. Nie je si isté reakciou rodiča, či odpovie na jeho signály, či mu pomôže, keď to bude treba. Táto väzba sa vyvinie, keď je matka niekedy dieťaťu k dispozícii a adekvátne na ne reaguje a celkom nečakane tomu tak nie je. Môže byť i fyzicky prítomná, ale prestane na dieťa viditeľne reagovať (napríklad opitá matka, matka depresívna, prepracovaná,…). Posledná z väzieb dieťaťa s matkou je väzba „neistá - úzkostná, vyhýbavá“ je taká, kde dieťa nemá žiadnu dôveru v to, že keď bude potrebovať pomoc rodiča a starostlivosť, dočká sa odpovede, či užitočnej a prospešnej reakcie. Naopak čaká, že bude odstrčené, či odohnané. Je to dieťa zvyknuté žiť bez lásky a podpory druhých. Táto väzba sa vytvorí, keď matka pri každej snahe dieťaťa priblížiť sa k nej dieťa odoženie, odstrčí, odmietne. V prípade dlhodobého neuspokojovania základných potrieb dieťaťa sa objavujú rôzne formy agresie voči okoliu (ubližovanie ostatným deťom, rozbíjanie hračiek), ale také rôzne formy agresie voči sebe samému (ťahanie sa za vlasy, fackovanie sa, štípanie sa). Ďalším možným prejavom môže byť únik, keď si dieťa prestáva hrať, prestáva komunikovať, stráni sa ostatných, niekedy sa správa ako choré alebo „uniká“ do vekovo nižších kategórií a začne sa napríklad zase pomočovať (Šulová, 2004).
Ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti, znevýhodnené prostredie neposkytuje dostatočné podnety na optimálny vývin dieťaťa, za znevýhodnené prostredie môžeme považovať napríklad rómske rodiny, nakoľko tu sa vo väčšine rodín vyskytuje nízka vzdelanosť, či nepripravenosť na výchovu detí. V rodine zlyhávajú základné funkcie. Každá rodina, ktorá neplní jednu zo svojich základných funkcií, jej prostredie, môžeme považovať za znevýhodnené.
Za znevýhodnené prostredie, môžeme považovať aj neúplnú rodinu. Názory na jej funkčnosť sa rôznia. Neúplná rodina sa často spája s nestabilnosťou a rozvrátenosťou. Neúplná rodina, ktorá vznikla po rozvode, je ešte dlho zaťažená problémami, ktoré viedli k rozadu manželstva. Rodič je v neúplnej rodine viac pracovne zaťažený a preto mu nezostáva toľko času na to, aby sa venoval dieťaťu tak, ako pred rozvodom. Závažnejším a znevýhodňujúcim faktorom neúplnej rodiny z výchovného hľadiska je stála neprítomnosť jedného z rodičov. Dieťaťu tak chýba jeden zo vzorov správania, otca alebo matky. Rodina patrí medzi tzv. prirodzené prostredia výchovy.
Okrem znevýhodneného prostredia, je pre deti znevýhodnené prostredie detský domov. Deti vyrastajúce v detskom domove nemajú rovnakú prípravu na život ako deti vyrastajúce v rodine. Nemajú mnohokrát dostatočne rozvinutú emocionálnu stránku osobnosti, nemajú pocit zodpovednosti za samých seba. Po stretnutiach s mladými dospelými pochádzajúcimi z detského domova, zisťujeme, že nevedia hospodáriť so zverenými finančnými prostriedkami, nakoľko prvý krát dostanú do rúk peniaze, ktoré patria len im. Keďže počas pobytu v detskom domove mali všetko zabezpečené, nemuseli sa v podstate o nič starať, je pre nich veľmi ťažké žiť odrazu v realite. Môžeme povedať, že sú sociálne a emocionálne znevýhodnení.
1.3 Sociálna inklúzia
V Dohovore o právach dieťaťa OSN z roku 1989 sa uznáva právo postihnutého (Behinderung das behinderte ihn bei der Arbeit - postihnutie, prekážka dieťaťa, ktoré potrebuje osobitnú starostlivosť (DEUTSCH-SLOWAKISCHES WÖRTERBUCH, 1991, s. 99, HEIMLICH 2003, s.131). Slovo integrácia pochádza z latinského integrare, čo znamená sceľovať. Pojem integrácia (Krupa a spol., 2007, s.63) znamená „zjednocovanie postojov, hodnôt, správania a smerovania rôzneho druhu. Ovplyvňuje medziľudské vzťahy a rovnako aj identitu jednotlivcov“. Je potrebná tam, kde do kontaktu prichádzajú odlišné javy, situácie, postoje či aktivity. Integrácia je jedným z nástrojov, ktoré !pomáhajú tieto rozdiely prekonávať“ (Požár 1999, s.42).
V posledných rokoch sa začal používať pojem „inklúzia“ ktorý zahŕňa skupinu ľudí s postihnutím ako podmnožinu zdravej spoločnosti. Inklúzia je „krokom na ceste, kde sú ľudia s postihnutím prijímaní a získavajú uznanie za svoj prínos k akejkoľvek ľudskej činnosti práve pre svoju odlišnosť“ (Krupa a pol., 2006, s.64). Na Slovensku sa pojmy inklúzia a integrácia používajú často ako synonymá, ako rovnaké pojmy. Pojem má však odlišné charakteristiky (SOCIA, 2005, s.24-26):
- Inklúzia je spoločným problémom ľudí s postihnutím a ľudí zdravej populácie
- Inklúzia je vzťahom partnerstva
- Inklúzia je nová hodnota vytvorená z hodnôt menšiny a tiež z hodnôt väčšiny
- Začlenenie ľudí s postihnutím do inštitúcií bežnej populácie nie je jedinou formou inklúzie
Prednosti inklúzie sú v tom, že (Krupa a kol., 2007 s.64)
- Inklúzia je výrazom rovnoprávnosti
- Rieši podstatu problému a prináša trvalé výsledky
- Vedie k vzájomnej tolerancii, spokojnosti a k istotám spoluexistencie ľudí s postihnutím a ľudí bez postihnutia
- Vytvára priestor pre sebarealizáciu ľudí s postihnutím, obohacuje obe strany
- Vytvára možnosti pre skutočnú, nie iba formálnu rovnoprávnosť a partnerstvo
- Prenáša dôraz zo zmien zameraných na socializáciu ľudí s postihnutím na zmeny správania celej spoločnosti k ľuďom s postihnutím ako k ľuďom s rovnakými právami a možnosťami
Negatíva inklúzie (Krupa a spol., 2007, s.65
- Vyžaduje si zložitejšie spôsoby riešenia
- Neposkytuje rýchle a jednoznačné spôsoby riešenia
- Kladie vyššie nároky na prekonávanie zaužívaných predsudkov a neznalosti o ľuďoch s postihnutím u ľudí, ktorí nie sú postihnutí
Školskú integráciu (Tekelová, 2005) môžeme definovať ako „dynamický, postupne sa rozvíjajúci jav, v ktorom dochádza l partnerskému súžitiu postihnutých a intaktných (nepostihnutých) na úrovni vzájomne vyváženej adaptácie v priebehu výchovy a vzdelávania a pri aktívnom riešení výchovno-vzdelávacích situácií. Podľa zákona (§ 32 a ods. 1 zákona č.29/1984 Zb), školská integrácia je výchova a vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v triedach základných a stredných škôl. Integrované vzdelávanie predstavuje prístupy a spôsoby zapojenia žiakov so zvláštnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do hlavných prúdov vzdelávania bežných škôl.
2 Rodina a jej podmienenosť v sociálnom prostredí
Oddávna bola rodina prvým výchovným činiteľom, zo začiatku dokonca jediným. V dobe, keď rodina bola hospodárskou jednotkou, dieťa sa pozvoľna zapracovávalo a získavalo všetky potrebné vedomosti pre život v rodine. Postupom kultúry sa nositeľom výchovy a vzdelávania stávala cirkev a svetské inštitúcie a výchovné možnosti rodiny sa tak zmenšovali. K tomu prispela i skutočnosť, že práca živiteľa rodiny sa už odohrávala mimo domov a dieťa tak stratilo kontakt a možnosť sa jej zúčastniť. Postupom doby dochádzalo i k zamestnávaniu a práci žien, keď z domu odchádzali obaja rodičia a výchovná možnosť rodiny sa tak stále znižovala. Súčasne sa tým zvyšoval výchovný cieľ vzdelávacích inštitúcií. Vplyv na výchovu sa delil medzi štát a cirkev podľa toho ako sa vyvíjal ich vzájomný vzťah. (Vaníčková, 2004, In: Rýdlová, Vojtová)
2.1 Historicita
Pojem rodina je definovaný už v ďalekosiahlej histórii a záleží len na subjektivite jedinca, ktorú z možných definícií si vyberie, aby vystihovala jeho pojatie tohto pojmu a jeho významu. Je ťažké z objektívneho hľadiska zaujať stanovisko k pojmu a významu rodiny, ktorý úzko súvisí s danou kultúrou a hodnotou rodiny v určitej krajine. Názory, definície i význam rodiny sa líšia. Dôležité je však poznamenať, že každá rodina má svoje funkcie i z multikultúrneho pohľadu. Rodina sa považuje za hlavného zodpovedného činiteľa za výchovu detí, svojich potomkov. Výchovné inštitúcie zodpovedajú za dielčiu oblasť výchovy, avšak gestalt – celosť osobnosti dáva rodina.
V histórii je možné formu rodiny deliť podľa druhu manželstva na: skupinové párové monogamné a mnohodetné. V skupinovom manželstve spolu žili muži i ženy v skupine a existoval voľný výber partnerov. Deti narodené z týchto zväzkov boli spoločné pretože nebolo jasné kto je otcom jednotlivých detí. Matky mali k deťom prirodzene bližšie a mali tak veľmi dôležité postavenie. Vyvinul sa matriarchát. Neskôr sa vyčlenili jednotlivé dvojice a vznikalo párové spolužitie. Bolo tiež veľmi voľné ale otec už získaval väčší vplyv na svoje dieťa. Postupne, keď dvojica začala mať nejaký majetok, ktorý vznikol chovom dobytka a oddeľovaním polí rozvojom remesiel a obchodu, vznikala monogamie. Otec bol teda autoritou, ale bohužiaľ veľmi násilnou. Žena mala podradné postavenie stala sa inventárom v domácnosti, bez práv, len s povinnosťami. Očividná bola nadradenosť muža v sexuálnej sfére. Napriek tomu je však monogamia pokrokovejšia predovšetkým v starostlivosti o deti. Je to už znak civilizovanej spoločnosti, kde obaja rodičia majú za svoje deti zodpovednosť. Ďalej existujú viacpočetné rodiny, keď muž má viac manželiek. Tieto rodiny sú bežné v zemiach Indie, Arábie a Afriky. Posledným typom rodiny je rodina eligatárna. Je to typ rodiny súčasnej v ktorej dochádza k zrovnoprávneniu postavenia ženy v rodine, dochádza k emancipácii. Matky, ženy sa stávajú aj hlavou, živiteľkou rodiny. Toto sa odráža i na výchove detí. Z iného pohľadu pre obdobie pred priemyselnou revolúciou sa síce hovorilo rodine, ale do značnej miery sa jednalo umelý a nie príliš vhodný pojem. V písomných prameňoch je omnoho častejší dôležitejší výraz domácnosť, ktorá v sebe pojíma ako pokrvných príbuzných členov rodiny, tak aj poddruhy, čeľaď a ďalších jedincov v dome. V historickom bádaní sa hovorí do obdobia priemyselnej revolúcie o tzv. tradičnú či pred industriálnu alebo stavovskú rodinu. Z hľadiska historickej demografie sa za hlavné rozdiely medzi rodinou tradičnou a modernou považuje miera pôrodnosti a mortality, ďalej existencia tzv. demografických kríz v predindustriálnej spoločnosti a konečne a asi najpodstatnejšia existencia masovo rozšírenej regulácie pôrodnosti v modernej spoločnosti. Tento rozdiel býva považovaný za kardinálny, pretože ako jediný dokáže vypovedať i o morálnych normách, náboženských predstavách (respektíve ich absencií), postoji k životu a predstavách o určitom životnom štandarde. Pre tradičnú rodinu je tak typické že omnoho viac než moderná rodina slúžila ako ekonomická jednotka.
Predmodernými formami rodiny sa zaoberal aj L. Stone (1977), ktorý v období od 16. do 19. st. vymedzil tieto fázy vývoja rodiny:
1.Relatívne malé nukleárne rodiny (t.j. rodičia a deti, lebo krátka stredná dĺžka života spravidla zabraňovala vzniku trojgeneračnej rodiny), udržujúce početné a intenzívne kontakty s celou komunitou, pričom rodina svojim členom neposkytovala väčšiu citovú blízkosť než sieť širších príbuzenských a susedských zväzkov. Rodina plnila predovšetkým ekonomickú funkciu a bola skôr zárukou prežitia. Svadby boli preto uzatvárané predovšetkým z majetkových dôvodov (romantická láska bola dokonca považovaná za chorobu). Častejšie sa hovorilo „domácnosti“ alebo o „celom dome“ než priamo o „rodine“ - domácnosť je definovaná lokálne a nie na základe pokrvného príbuzenského zväzku, pretože do domácnosti patrilo i služobníctvo.
2.Druhá „prechodná“ forma existovala skôr len vo vyšších vrstvách a vyskytovala sa približne na prelome 17. a 18. st.. Tu sa nukleárna rodina vymedzovala oproti celej spoločnosti, pričom hlavný dôraz začal byť kladený na materinskú lásku a na prirodzenú, racionálne podloženú autoritu otca.
3. Tretia fáza, ktorá sa začína objavovať v priebehu 19. st. a ktorý v mnohých aspektoch pretrváva prakticky dodnes, je tesne spojený s citovým individualizmom, slobodnou voľbou partnera na základe lásky, pevnými citovými väzbami a uzavretosťou voči okoliu a dôrazom na vlastné súkromie.
2.2 Definícia
Rodina predstavuje biosociálny systém, ktorý neustále hľadá a nachádza svoje miesto v spoločnosti a pritom je spoločnosťou znovu a znovu ovplyvňovaná a formovaná. Rodina zabezpečuje svojich členov hmotne, stará sa o zdravie, výživu a kultúrne návyky svojich členov, vytvára socializačné a výchovné prostredie pre deti, predáva im kultúrne dedičstvo, vštepuje im morálne postoje, ovplyvňuje ich, usmerňuje, chráni a podporuje. Rodina sa pohybuje v určitom spoločenskom priestore. Jej funkcie sa v priebehu dejín menili a vyvíjali. Niektoré jej funkcie strácajú svoj pôvodný význam, pretvárajú sa, mizne, zužujú sa alebo naopak rozširujú. So zmenami spoločenských podmienok niektoré ustupovali do pozadia alebo celkom zmizli, iné naberali na vážnosti. V súčasnej dobe určuje miesto rodiny v spoločnosti niekoľko základných funkcií.
Rodina je skupina ľudí, ktorí sú medzi sebou spríbuznení pokrvne (napr. brat, sestra) alebo manželstvom (manžel manželkina sestra).V prípade širšej skupiny spríbuznených rodín hovoríme o príbuzenskom systéme. Rodinné príbuzenstvo má všeobecnú platnosť, pretože každá osoba má pokrvných príbuzných, no typy rodín, manželské a príbuzenské vzťahy sa v jednotlivých obdobiach a na rozličných miestach od seba odlišujú. Manželstvo je zväzok, ktorý utvára predpoklady na existenciu rodiny. Je preň charakteristická právna dohoda medzi mužom a ženou, na základe ktorej vstupujú do dlhodobých spoločensko-pohlavných vzťahov s cieľom založiť si domácnosť, uspokojovať svoje sexuálne potreby a vychovávať deti. Z manželstva vyplývajú práva i zodpovednosť, napr. materiálna podpora manželov a ich potomkov. Manželský vzťah sa zvyčajne ustanoví a posvätí zložitým rituálom, ktorý poznáme ako svadobný obrad a na ktorom sa často zúčastňujú i príbuzní manželského páru.
Rodina je spoločne žijúca malá skupina ľudí spojená pokrvnými zväzkami a úzkymi citovými väzbami. Je to inštitucionalizovaný sociálny útvar minimálne troch osôb, medzi ktorými existujú rodičovské, príbuzenské alebo manželské väzby. Rodina je postavená na partnerstve osôb opačného pohlavia, ktoré má trvalejší ráz a na príbuzenstve. Východzím znakom každej rodiny je existencia najmenej jedného dieťaťa bez zreteľa na jeho vek (Kraus, Poláčková, 2001).
Psychologický slovník charakterizuje rodinu takto: „rodina je prvým zážitkom skupiny a zároveň nositeľom socializácie. Veľký význam priznal citovým vzťahom medzi dieťaťom a jeho rodičmi najprv Sigmund Freud a neskôr Adolf Adler, ktorý zvlášť zdôrazňoval dôležitú úlohu súrodencom. Dnešný výskum rodiny študuje predovšetkým komunikáciu v rodinách“ (Schmidbauer, 1994).
2.3 Funkcie rodiny a vzťahy rodiny
Základnými funkciami rodiny sú :
Biologicko – reprodukčná funkcia – rodina stále zostáva základnou jednotkou plodenia novej generácie. Je to jedna z najdôležitejších funkcií a spočíva v reprodukčnej funkcii, ale tiež v erotických vzťahoch medzi maželmi. (Hroncová, 2004)
Ekonomicá funkcia – v súčasnej dobe je táto funkcia značne oslabená, nízky príjem rodiny značne túto funkciu oslabuje.
Emocionálna funkcia – rodina poskytuje emocionálne uspokojenie všetkým svojim členom – v dobrých podmienkach rovnomerne, teda bez toho, aby sa to dialo na úkor ostatných.
Socializačná funkcia – rodina uvádza dieťa rozhodujúcim spôsobom do ľudskej spoločnosti, učí ho základné spôsoby spoločenského správania a odovzdáva mu základné kultúrne bohatstvo spoločnosti. (Lang-Krejč, 1998)
Z psychologického hľadiska najdôležitejšie funkcie sú emocionálna a socializačná. (Harineková, 2001) Stabilita rodiny je podmienená stabilitou manželstva na báze citovej zrelosti, zodpovednosti za seba a iných, charakterovej vyspelosti. Na to je viazaná emocionálna funkcia rodiny realizovateľná vtedy, keď je citový vzťah medzi manželmi trvalou bázou istoty, dôvery a spolupatričnosti. Emocionalita je teda najdôležitejším kohéznym faktorom rodiny zabezpečujúcim priaznivú atmosféru, súlad a citové zázemie všetkým jej členom. Na tomto pozadí sa uplatňuje aj socializačná funkcia. Spočíva v skutočnom záujme o dieťa, v skvalitnej starostlivosti, v jeho výchove, v uspokojovaní jeho psychických potrieb a v ochote rozvíjať všetky jeho schopnosti. (Dunovský, 1999 In: Harineková, 2001)
V rodičovstve sa uplatňujú tri dimenzie, a to, biologická, právna a psychosociálna, ktorá je pre dieťa rozhodujúca. Rodičom je pre dieťa ten, kto sa k nemu ako otec alebo matka správa. Kvalita rodičovstva môže byť z rôznych príčin problematická, ohrozená v niektorej z troch dimenzií. Objavujú sa vnútorné aj vonkajšie faktory a situácie, ktoré vedú k poruchám rodičovstva. Typy rodičovských porúch sa spájajú so sociálnymi, somatickými a psychickými poruchami, poruchami osobnosti a správania. Vágnerová (1999) pripisuje nezvládnutie rodičovskej role nasledujúcimi vlastnosťami :
Nedostatky v sociálnej orientácii – obmedzená schopnosť empatie, nechápanie potrieb iného človeka, rigidita, osamelosť a problémy v medziľudských vzťahoch.
Problematické sebahodnotenie, nízka sebaúcta – nespokojnosť s rodičovskou rolou.
Rizikové správanie – prejavuje sa nedostatočnou sebakontrolou a sebaovládaním, impulzivitou, potrebou prejaviť negatívne city.
Zlá skúsenosť z vlastného detstva – ľudia, s ktorými sa v detstve zaobchádzalo bezohľadne, majú sklon správať sa podobne k svojim deťom. (Vágnerová, 1999)
V dôsledku týchto porúch rodičia nechcú, nemôžu alebo nevedia poskytnúť to, čo je potrebné pre výkon rodičovskej role a pre priaznivý vývin dieťaťa. Poruchám rodičovstva sú priamo úmerné poruchy rodiny. Ide o takú situáciu, keď rodina v rôznej miere neplní základné požiadavky a úlohy dané spoločenskou normou. Podľa toho, či rodina plní všetky funkcie, alebo či neplní jednu, viac alebo všetky delíme rodiny na :
Harmonické rodiny – plnia všetky funkcie primerane, dokážu zabezpečiť optimálny vývoj diaťaťa
Konsolidované rodiny – plnia základné funkcie rodiny, v ktorých sa môžu občas vyskytnúť menšie problémy, ktoré však neovplyvňujú vývoj dieťaťa
Disharmonické rodiny – dysfunkčné rodiny – závadný typ rodinného prostredia, Višňovský zaraďuje k dysfunkčným rodinám nasledujúce typy : nezrelá rodina, preťažená rodina, ambiciózna rodina, perfekcionistická rodina, autoritárska rodina a protekcionistická rodina. V týchto prípadoch ide o zlyhanie rodiny. (Višňovský, 1998)
2.3.1 Veľkosť rodiny
Jedným z ďalších dôležitých faktorov, od ktorého závisí výchova v rodine je počet ľudí, respektíve veľkosť rodiny. Typickým znakom pre súčasnú rodinu je neprestajné znižovanie počtu jej členov. Klesá počet detí v rodine, klesá aj počet rodín, v ktorých žijú spoločne tri generácie. Niektorí autori zastávajú názor, že v dvojgeneračných rodinách je výchova nedostatočná, pretože tam chýba staršia generácia, starí rodičia, ktorá odovzdáva skúsenosti. Vo viacdetných rodinách si dieťa od útleho veku zvyká na kolektív, získava skúsenosti vzájomného styku, čo ovplyvňuje jeho sociálny rozvoj. Z výskumov vyplynulo, že vo viacdetných rodinách býva pozitívnejšia klíma na výchovu detí. Bohatšie súrodenecké vzťahy vytvárajú viac príležitostí na osvojenie si vzájomnej pomoci medzi deťmi, tolerancie, samostatnosti, skromnosti, či prispôsobivosti. Rodičia sa aj sami vyjadrili, že viac detí sa ľahšie vychováva. V málodetných rodinách sa znižuje možnosť navykania na prispôsobovanie sa jeden druhému, naproti tomu sa ale zvyšuje možnosť rodičov venovať sa viac deťom.
Osobitným prípadom v tomto smere sú rodiny s jedným dieťaťom. Pretože od útleho detstva sa učí nadväzovať sociálne vzťahy prevažne s dospelými a pred začiatkom školskej dochádzky máva málo príležitostí stretávať sa s rovesníkmi. V tomto prípade nejde len o to, že dieťaťu chýba kontakt so súrodencami, ale hlavne ide o úplne iný typ interakčnej siete, v ktorej dieťa vyrastá. Rodičia sú na svoje jediné dieťa silnejšie viazaní a vykazujú aj zvýšenú starostlivosť o dieťa, vďaka čomu bude jedináčik menej samostatný, ale viac na svoje okolie náročný, a to aj v neskoršom veku.
2.3.2 Faktory vplývajúce na utváranie osobnosti dieťaťa
Mnoho autorov sa zaoberá otázkami vplyvu rodiny na rozvoj osobnosti dieťaťa. Zhodujú sa však v tom, že formatívne pôsobenie rodiny na dieťa je najintenzívnejšie, hneď od počiatku začlenenia dieťaťa do rodiny. Je to zapríčinené biologickou, psychickou i sociálnou závislosťou dieťaťa na prostredie, v ktorom sa narodilo. Z toho môžeme usúdiť, že vplyv rodiny je veľmi dôležitý pri vývine osobnosti a jeho nasledovnom začleňovaní do spoločnosti.
V každej rodine prebieha najintenzívnejšie ľudské spolužitie. Prvé vzniká medzi manželmi navzájom a druhé medzi manželmi a deťmi. Dieťa veľmi intenzívne prežíva všetky činnosti jednotlivých členov rodiny, čo prispieva k jeho rozvoju. Rodina vplýva na deti buď priamo tým, že ich rodičia alebo starší súrodenci v súvislosti s opaterou a starostlivosťou o telesný a mravný vývin cieľavedome a sústavne vychovávajú, alebo nepriamo tým, že formuje okolo nich spoločenské prostredie, v ktorom sa celková konkrétna atmosféra odráža na psychike dieťaťa. Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. Okrem rodičov, plnia dôležitú úlohu vo výchove dieťaťa aj starí rodičia, príbuzní a známi.
2.3.3 Sociálno ekonomické faktory
Jedným z faktorov, ktorý vytvára priaznivé podmienky na slobodný rozvoj osobnosti, je materiálna vybavenosť rodiny. Vysoká materiálna vybavenosť sa odráža v v životnom štýle rodiny. Samozrejme, že prináša určité výhody (uľahčuje prácu, šetrí čas, poskytuje napríklad zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a dovolenky, naučí rozmanité športy, kultúrne a vzdelávacie aktivity a iné), no súčasne nesmieme zabúdať na druhú stránku uvedeného stavu. Ide o prílišnú zaujatosť niektorých rodín materiálnymi hodnotami, v ktorých sa tieto nestávajú prostriedkami na rozvoj a kultivovanie kvality života, ale cieľom celej činnosti takejto rodiny. Takýto postoj rodiny k materiálnym hodnotám sa prejavuje aj v hodnotovom rebríčku rodiny, peniaze zaujímajú popredné miesto. V takýchto rodinách dochádza k narušovaniu výchovnej funkcie rodiny, čo sa prejavuje v tom, že z detí vyrastajú egoisti, ktorý sa ženú za osobným prospechom a myslia si, že im všetko patrí. Usilujú sa zaujať nie svojim charakterom, ale svojim majetkom, alebo naopak zo vzdoru získavajú odpor k majetku. Na druhej strane v rodinách s nízkym ekonomickým a sociálnym statusom je niekedy takisto náročné vychovávať deti, pretože s takouto situáciou je takisto spojený celý rad patologických javov.
Ekonomická stránka rodiny a rozdiely medzi rodinami sú zrejmé z kvality bývania, ktorú si môže rodina dovoliť. „Vo vyspelých a stabilizovaných spoločnostiach znamená tento rozdiel nielen to, že bohatšia rodina môže dopriať svojmu dieťaťu jeho vlastnú izbu, pracovný stôl a pokoj k nerušenej príprave do školy a k rozvíjaniu záujmov. Znamená aj „lepšie susedstvo“ – a teda viac kamarátov podobne stimulovaných a zvýhodnených, lepšiu celkovú úroveň lokálnej školy a triedy, do ktorej dieťa už od malička bude chodiť...“ (Možný 1999, In: Bačíková 2002) Nemožno to samozrejme absolutizovať, ale takisto zanedbávať.
3 Terapeutické aspekty v práci s deťmi zo znevýhodneného prostredia
Skôr ako sa začneme zaoberať terapeutickými prístupmi v práci s deťmi zo znevýhodneného prostredia, potrebné si uvedomiť, že práca s týmito deťmi je ťažká a náročná nielen na čas ale hlavne trpezlivosť.
V nasledujúcej časti sa pokúsime načrtnúť terapeutické prístupy, ktoré môžu byť návrhmi a podnetmi, ktoré môžu aj takýmto spôsobom napomôcť objasniť a dosiahnuť určité pokroky v práci s deťmi zo znevýhodneného prostredia.
3.1 Arteterapia
Pojem arteterapia vychádza zo spojenia dvoch starovekých antických pojmov: z latinského slova art, artis, čo znamená umenie a z gréckeho slova therapón, čo v pôvodnom zmysle slova predstavovalo služobníka, sprievodcu a ošetrovateľa bohov. V anglickom jazyku sa pojem art používa v súvislosti s výtvarným prejavom a v súčasnosti sa termín arteterapia užíva predovšetkým pre výtvarnú stránku expresivity (Slavík, 1999).
Definícia arteterapie vychádza z dvoch hlavných prúdov. Prvý prúd kladie dôraz skôr na umenie a odmieta všetky techniky, u ktorých nie je hlavným cieľom ukončenie výtvarného procesu. Druhý prúd je zameraný na terapiu a snaží sa zaoberanie dokončovaním výtvarného procesu obmedziť na minimum v prospech špecializovanej formy psychoterapie. Podobné poňatie arteterapie uvádza aj Zicha (in Stiburek, 2000), ktorý rozlišuje terapiu umením a artpsychoterapiu. V terapii umením sa kladie hlavný dôraz na liečebný potenciál tvorivej činnosti. Sebavyjadrenie a rozvoj tvorivosti podnecuje sebauzdravovacie mechanizmy, proces tvorby alebo jeho výsledok sa neanalyzuje. Pri artpsychoterapii sa jednotlivé artefakty využívajú ako námet pre ďalšiu psychoterapeutickú prácu. Oba prístupy nachádzajú svoje využitie, ale už slovné spojenie arteterapia nabáda k syntéze výtvarného procesu i terapie (Ulman, 1992). Americká arteterapeutka E. Ulman sa zaoberala otázkou zjednocujúceho definovania arteterapie, vychádzala pritom z pojmu výtvarná činnosť, ktorú charakterizovala nasledovne: "Jej hnacia sila pochádza z vnútra osobnosti, je to spôsob akým možno vniesť poriadok do chaosu pocitov a pohnútok vo vnútri a uvoľniť von úžasné množstvo dojmov. Je to prostriedok, ktorým môžeme objavovať seba aj svet a vytvárať medzi nimi vzťah. V tvorivom procese dochádza k spojeniu vnútorných a vonkajších skutočností do novej entity" (Ulman, 1992, s.74). Opisne nazvala výtvarnú činnosť ako "miesto, kde sa stretáva vonkajší svet so svetom vnútorným" (Ulman, 1992, s.92). Zjednodušene arteterapiu možno charakterizovať ako "liečbu psychiky prostredníctvom výtvarných aktivít. Výtvarnými aktivitami rozumieme tvorbu ako aj sústredené výtvarné vnímanie a s ním spojené prežívanie" (Slavík, 1999, s.7).
V súčasnosti sa na mnohých pracoviskách, liečebných zariadeniach, voľnočasových organizáciách, výchovných zariadeniach a podobne využívajú rôzne výtvarné aktivity, ale nie vždy ide o arteterapiu. Preto považujeme za potrebné jasne vymedziť hranice arteterapie. "Arteterapia je psychoterapeutická a psychodiagnostická disciplína, využívajúca k liečebným cieľom formy a prostriedky adekvátne umeleckým formám. Pracuje najmä s tvorbou a reflexiou zameranou na proces či produkt. Prvoradým cieľom nie je vytvorenie umeleckého diela, ale prostredníctvom sebavyjadrenia, rozvíjania tvorivosti, schopnosti komunikovať a spracovaním osobne významnej témy dosiahnuť odstránenie alebo zmiernenie obtiaží chorého človeka." (Stiburek, 2000, s.35)
3.2 Artefiletika
V tejto súvislosti treba spomenúť aj nový pojem, ktorým je artefiletika. Základným rozdielom je väzba arterapie na liečbu a v prípade artefiletiky na pedagogiku. "Artefiletika je pedagogická disciplína, využívajúca podobné postupy ako arteterapia v oblasti výchovy, rozvoja pozitívnych rysov osobnosti a prevencie psychických a sociálnych patológií. Podporuje spontánnu expresivitu, zameriava sa na zážitkovú stránku tvorby. Rozvíja citlivosť a vnímavosť voči estetickým kvalitám života, tvorivosť a citlivosť voči svetu a vzťahom. Využíva kultivujúci potenciál osobnej a skupinovej reflexie." (Štiburek, 2000, s.36)
Ďalej je potrebné odlíšiť arteterapiu od psychoterapie, ktorá využíva artetechniky. "V psychoterapii sú artetechniky zaraďované cielene a izolovane, spravidla preto, aby bol získaný materiál pre spracovanie určitej témy. V arteterapii ide o využitie plnohodnotného kanálu pre komunikáciu a introspekciu. Neverbálna tvorivá činnosť tu slúži nielen na otváranie, ale aj pre spracovanie tém."(Stiburek, 2000, s.35)
3.3 Muzikoterapia
Hudba a rytmus ako liečebné prostriedky sú ľuďmi používané už od nepamäti. Pôvodne bola hudba chápaná hlavne ako forma komunikácie s nadprirodzenými silami, ako spôsob, ktorým sa ľudia snažili zapôsobiť na bohov v prospech svojho kmeňa, alebo určitého jedinca. Podľa Zdenka Šimanovského (Šimanovský, 1998, s.18) hudba, rytmus, spev a tanec v takých obradoch mali značnú dynamiku. Je rada tých, ktorí sa venovali hudbe ako k terapii: Platón, Aristoteles, Sokrates, Asklepios, Galenos, Seneca, Pythagoras, Avicena a iní. Obdivovali zvláštnu silu hudby a jej vplyv na harmonizáciu osobnosti a na zjednotenie človeka s vesmírom. Terapiu hudbou poznali v podstate všetky staroveké civilizácie. Vysoko túto terapiu hodnotili v Egypte, Asýrii, Babylone, v Izraeli, Grécku a v Ríme. V Starej zmluve nájdeme zmienky o vyliečení kráľa Saula z depresívnych stavov za pomoci hry na harfu (viď: 1 Sam 16,14–23) Gréci chápali význam hudby profylakticky, ako prevenciu v oblasti mentálnej hygieny, kde hudba pomáha vytvárať rovnováhu medzi psychickou a somatickou zložkou človeka.
Pojem muzikoterapia (Mátejová, 1993, s.5) v súčasnosti predstavuje jednu z moderných progresívnych terapeuticko-výchovných metód vysoko komunikačného charakteru, zameranú na preventívne a kuratívne pôsobenia na ohrozených, postihnutých a narušených jedincov všetkých vekových kategórií. Cieľom „muzikoterapie je pomáhať upraviť, zlepšiť a celkovo stabilizovať psychický i somatický stav.“ Prvá oblasť muzikoterapii umožňuje konkrétnu a bezprostrednú účasť liečených jednotlivcov na procese aktívnych a receptívnych hudobných činností. Zložky aktívnej muzikoterapie reprezentujú tieto postupy: vokálny, inštrumentálny, rečový, dramatický, výtvarný a pohybový prejav. Jednotlivé činnosti aktívnej muzikoterapie sú integrované v metodickom systéme Carla Orffa. Receptívne činnosti muzikoterapie spočívajú v zacielenom pôsobení hudby na psychiku vnímateľa pri zachovaní telesného pokoja. Kým v prvej časti ide o zámerné pasívne pôsobenie hudby zacielené na proces psychického a somatického uvoľnenia, druhá časť je zameraná na psychickú aktivizáciu účastníkov stretnutia prostredníctvom špecificky pôsobiacich predovšetkým emocionálnych podnetov povzbudzujúcich mechanizmy vymaňovania sa jednotlivca spod vplyvu osobných patogénnych faktorov. (Vašek, 1995, s.102)
Cieľom muzikoterapie je pomocou mnohotvárnych, špecificky pôsobiacich výrazových prostriedkov pomáhať zlepšiť komunikáciu detí zo znevýhodneného prostredia. V obsahu muzikoterapie sú zahrnuté také aktívne a receptívne činnosti, ktoré živo a bezprostredne súvisia s emocionálnym, etickým, estetickým zážitkovým svetom, poznaním a záujmovou orientáciou dieťaťa, adolescenta, dospelého i starého človeka. (Mátejová, 1993, s.3)
Pôsobenie mnohostranných pozitívnych zážitkov zmyslovej oblasti poskytuje dieťaťu pocit istoty, ktorý sa upevňuje v opakovaných situáciách tvorivej hudobnej produkcie. (Wesley, 1989, s.210 – 218) Proces indirektívne navodenej spontánnej produkcie dieťaťa vyvoláva nevyhnutnú koncentráciu, motoricko-percepčnú kontrolu a tým v ňom upevňuje zážitky vlastného úspechu. Okrem toho stimuluje pocity ukončenosti, ako dôsledok biologickej potreby človeka.
V stacionári sa využívalo pôsobenie muzikoterapie v spojení s arteterapiou, fyzioterapiou a pri spoločenských hrách.
Z vlastného pozorovania možno povedať, že paleta stimulujúcej hudby(Mitchel, In: Mátejová, 1993, s. 91) špecificky ovplyvňujú spôsob grafického vyjadrenia, napr. rytmus valčíka priamo núti ku kolísavým, voľným, zaokrúhleným, oblým pohybom a takýmto pohybom zodpovedá jemnejší a uvoľnený grafický prejav. Pri dynamickom direktívnom rytme, ktorý vyvoláva impulzy podložené istým dynamickým, tempovým a výrazovým napätím, zodpovedajú ostro akcentované stopy pohybu na ploche výkresu.
3.4 Terapia hrou
Terapia hrou (Vašek, 1995, s.226) terapeuticko-výchovná metóda, ktorá sa používa predovšetkým u detí s poruchami správania. Hra sa považuje za formu komunikácie so sociálnym a predmetným svetom. V hre sa odrážajú skúsenosti, postoje, city, túžby i obavy. Aj podľa Ľudovíta Višňovského (Višňovský, 1998, s.26) „hra má veľký význam pre všestranný rozvoj osobnosti. Mimoriadny význam má pre rozumovú výchovu, pre mravný vývin, telesný a citový vývin dieťaťa. Hrové zamestnania predstavujú možnosť využiť prirodzenú potrebu hry na cielené a pritom nedirektívne pôsobenie s výchovným zámerom.“ (Horňáková, 1995, s.26) Pri hre je dieťa bezprostredné, uvoľnené a schopné vypovedať dostatočne zrozumiteľne o svojom vnútornom svete aj bez slov. U mladistvých a dospelých sa využívajú spoločenské a súťaživé hry, psychohry a hry s rôznym výtvarným materiálom.
Podľa Marty Horňákovej aby zamestnanie bolo prínosom, musí byť: primerané náročnosťou (vzhľadom na vek, mentálne schopnosti, zručnosti, skúsenosti, aby vyvolalo záujem a umožnilo uplatniť sa); aktuálne svojím prínosom: užitočné, zmysluplné; príťažlivé: zaujímavé ponukou podnetov pre vnímanie, myslenie, prežívanie, prinášajúce radosť, nové zážitky; príležitosťou získať sociálnu odozvu: uznanie, zážitok, byť vtiahnuté do života v bezprostrednom životnom prostredí; výzvou, možnosťou: dostať sa aspoň o kúsok ďalej, naučiť sa niečo nové, zlepšiť sa.
3.5 Biblioterapia
Biblioterapia (Vašek, 1995, s.22) je jednou z metód psychoterapie s cieľom zámerného liečebného využívania pôsobenia čítania (kníh) na čitateľa. Biblioterapia je taká forma čítania, ktorá je zapojená do okruhu metód klinicky aplikovaných v psychoterapii. Cieľom biblioterapie (sa obvykle definuje v kontexte s hlavným zámerom psychoterapie) – adekvátne sa vyrovnať s ťažkou životnou situáciou, kompenzovať negatívne zmeny v psychike, zvládnuť životnú krízu. Cieľom biblioterapie je klienta rozptýliť, uspokojiť jeho kultúrne potreby, využiť voľný čas, poskytnúť informácie o okolitom svete, prispieť k duševnej pohode, posilniť chuť do života a prekonať momentálny nepriaznivý stav. Spája sa tu teda liečebná, výchovná, preventívna a rekreačná funkcia. Biblioterapia môže mať individuálnu alebo skupinovú formu. (Vášová – Černá, 1989, s.54) Po obidvoch formách nasleduje vždy rozhovor o prečítanom, o zážitkoch, ktoré čítanie navodilo, o správaní literárnych postáv a postojoch k nim. Na základe informácii a poznatkoch z týchto rozhovorov sa môže upravovať ďalší postup alebo inej formy starostlivosti.
3.6 Dramatoterapia
Dramatická výchova predstavuje modernú metódu, ktorej cieľom je úspešne rozvíjať tvorivosť u detí aj dospelých ľudí. Pod tvorivosťou môžeme rozumieť vlastnosť, ktorá umožňuje produkovanie nových, originálnych myšlienok, vedie k pohotovému riešeniu situácií, zvyšuje citlivosť u detí na rôzne problémy, dáva schopnosť spracovávať detaily a vnímať alebo definovať veci, odlišne od bežného a zaužívaného spôsobu. (Machková, 1987, s.30) Podľa Lýdie Janákovej cieľom tvorivej dramatiky je rešpektovať a rozvíjať jedinečnosť každého dieťaťa, vychovávať detskú estetickú tvorivosť, ktorá sa prejavuje:
- predovšetkým aktivitou, prekonávaním pasivity, sústredením pozornosti, prekonávaním lability správania a roztržitosti;
- citlivým vnímaním umenia, prostredia detského kolektívu a spoločnosti;
- dynamikou vnímania, predstavivosti a fantázie, myslenia, správania a konania;
- hrou a hravou činnosťou pre seba i pre druhých a s druhými;
- uvedomovaním si ustálených vzťahov a situácií, ich pretváraním a prehlbovaním;
- riešením a zdolávaním životných situácií, ktoré si môže dieťa vyskúšať „na nečisto“, bez vážnejších dôsledkov, avšak s možnosťou opakovať, meniť a hľadať lepšie riešenia;
- verbálnou i neverbálnou komunikáciou, technikou reči, pohybovou kultúrou;
- etickým, humánnym, tolerantným a demokratickým správaním. (Janáková, 1996, s.7-8)
V dramatickej výchove má neodmysliteľné miesto „motivácia“. Základom motivovaného konania je aktivizácia vnútorného osobnostného zdroja – potreby, nejakým spôsobom, predmetom okolitého prostredia, čím dochádza k vzniku motívu. Motivácia je založená na citoch, city sú motorom, energiou pre ľudskú motiváciu a vyúsťujú do hodnotových systémov osobnosti. Do motivácie zahrňujeme: inštinkty, pudy, potreby, záujmy, ciele, ašpirácie, ideály, hodnoty, životnú filozofiu.
Zistilo sa, že tvoriví ľudia sú vnútorne viac motivovaní vlastnými túžbami, záujmami, potrebami. Výrazne u nich prevláda motív výkonu, úspechu nad motívom vyhnúť sa neúspechu. Tvorivé deti zvyčajne emocionálnejšie prežívajú svet, seba a problémy. To im umožňuje mať radšej tvorivý proces ako tvorivý produkt, čo spätne posilňuje motiváciu. Motivácia a aktivizácia tvorivou dramatikou nenásilnou formou vťahuje do vyučovacieho procesu. (Janáková, 1996, s. 12) Pomocou hier a improvizácií si deti osvoja vedomosti, zručnosti a návyky. Okrem toho oživujú vyučovací proces a udržiavajú aktivitu. Základnou motiváciou v tvorivej dramatike je zážitok, ktorý prináša uspokojovanie životných potrieb, získavanie životných skúseností. (Janáková, 1996, s. 49) Hra nie je činnosť na vypĺňanie času. Je určená na to, aby boli získavané skúsenosti z toho, ako spracovať a zvládnuť komplikujúce vzťahy okolo nich. V dramatoterapii sa častejšie využíva jednoduchšie obsadenie rol. Aj tu sa volí aktuálna téma, hranie rol možno veľmi dobre využiť vo výchove i v prevýchove. Umožňuje vychovávateľovi zaujímavo a efektívne riešiť aktuálne problémy, rozvíjať sociálne cítenie, tvorivosť, prehlbovať spoluprácu a vzájomné vzťahy v rámci celej výchovnej skupiny. Môže navodiť aj vhodné výchovné situácie a nenásilnou formou poskytnúť chýbajúce zo sociálneho sveta, trénovať spôsobilosti, odôvodňovať postoje a pod. Veľa možnosti pre sociálne učenie a i sebarozvíjanie poskytujú dramatické hry, ktoré scenárom sú rozprávky a literárne príbehy aj vlastná tvorba. Dramatoterapia môže využívať aj účinky hudby.
