Počiatky starostlivosti o chudobných a chorých
Telesne postihnutých ľudí považovala spoločnosť za prirodzenú súčasť života a starostlivosť o nich v súlade s kresťanskou morálkou za svoju povinnosť. Tradičná sociálna starostlivosť sa zameriavala aj na vdovy a siroty, ktoré sa stratou živiteľa často ocitli bez zabezpečenia základných existenčných podmienok. Ženy boli z veľkej časti umiestnené do chudobincov a patrili k osobám, ktorým rôzne dobročinné mestské spolky prideľovali pravidelné podpory. Súviselo to aj s ich postavením v rannom stredoveku, boli zväčša ekonomicky odkázané na živiteľa rodiny. [1]
Ľudia upadali do biedy aj v dôsledku rôznych prírodných a ekonomických kríz, katastrof, neúrod, epidémií, vojen, povodní, požiarov. V takýchto mimoriadnych prípadoch sa mohli viac či menej spoliehať na dobročinnosť a solidaritu spoločenstva, v ktorom žili - či už mesta alebo náboženskej obce, resp. na dobrú vôľu jednotlivých darcov a iniciátorov dobrovoľných zbierok. Tento druh pomoci však závisel výlučne od ich ochoty a možností. Ďalší rizikový faktor predstavovala staroba, ktorá sa často stávala príčinou sociálneho úpadku, neraz aj prepadu do existenčnej biedy.[2] Telesne postihnuté osoby nepredstavovali osobitnú sociálnu kategóriu, ale spolu so starými, chorými a sirotami vytvárali skupinu sociálne odkázaných osôb. Pohľad spoločnosti na postihnuté osoby a ich materiálnu podporu sa menil a formoval v kontexte jej celkového vnímania chudoby a milosrdenstva.[3]
1.2 Starostlivosť o chudobných, chorých a siroty
v stredovekom Uhorsku
Stredoveké vnímanie chudoby vychádzalo najmä z výkladu Svätého písma a na základe neho sa k chudobe pristupovalo ako k duchovnej hodnote. Cnosťou nebola materiálna chudoba, ale chudoba v dobrovoľnosti a odriekaní. Milosrdenstvo vyjadrované almužnami a milodarmi malo počas celého stredoveku masový charakter. Stredoveká charita nesledovala potreby jednotlivcov, ale rozdeľovala naturálie a peniaze podľa možností darcov (cirkevné inštitúcie, svetskí dobrodinci). Opierala sa o prirodzený súcit a milosrdenstvo, ale bola aj hlavným prostriedkom na dosiahnutie spásy.[4] Darovanie almužny bolo manifestáciou bohatstva darcu a zároveň prezentáciou jeho kresťanských cností.
Starostlivosť o chudobných a chorých
V stredoveku sa sociálne odkázané osoby mohli uchádzať o zaopatrenie v niektorom cirkevnom zariadení pre chudobných alebo o podporu zo súkromnej základiny. Vrchnostenská alebo štátna chudobinská starostlivosť v tomto období ešte neexistovala. Hospodársky rozvoj stredovekých miest, migrácia z vidieka do miest a pauperizácia širokých vrstiev obyvateľstva postupne viedla k určitej sekularizácii tejto oblasti spoločenského života. Mestské rady prevzali správu sociálnych ústavov na svojom území a pozvoľna prešli od nesystematického rozdeľovania almužien k pravidelnému prideľovaniu podpory cieľovým skupinám obyvateľstva.[5]
Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi, predovšetkým cirkevné rády, ktoré sa špecializovali na charitatívnu činnosť, neskôr aj mestské samosprávy, zriedkavejšie bohatí jednotlivci - šľachtici alebo mešťania. Spočiatku neboli špecializovanými ústavmi a mali charakter všeobecnej zdravotno-sociálnej ustanovizne pod názvom špitál (hospitál), xenodochium. Stravu, prípadne aj ubytovanie a ďalšiu starostlivosť tu dostávali chorí, chudobní, starci, siroty i pocestní. Aj neskoršie chudobince a tzv. opatrovacie ústavy (niekedy nazývané aj lazarety) boli ako pokračovatelia stredovekých xenodochií často jediným azylom pre starých a chorých ľudí spoločne s telesne a duševne postihnutými, niekedy dokonca spolu so sirotami.[6]
Ústavnú starostlivosť v stredovekom Uhorsku poskytovali najmä chudobince a špitály, ktoré vznikali pri kláštoroch liečiteľských reholí, predovšetkým johanitov a antonitov. [7]
Najstaršou zmienkou o existencii špitála na území Slovenska je listina kráľa Bela III. z roku 1183, ktorou obdaroval nitriansku cirkev časťou svojich dôchodkov. [8] Spomínaná listina obsahuje aj zmienku o tom, že Belov otec kráľ Gejza daroval nitrianskemu špitálu 200 pénz ročne z nitrianskych trhových poplatkov. Ďalšie údaje sa bohužiaľ zo stredoveku nezachovali, nepochybne však fungoval až do novoveku vo východnej časti dolného mesta. Omnoho lepšie je zdokumentovaná existencia dvoch špitálov v Bratislave. Straší z nich bol zasvätený sv. Antonovi, vznikol na východnom predmestí približne v priestoroch dnešného kostola sv. Ladislava na Špitálskej ulici. Pravdepodobne bol založený už v 13. storočí a spravovali ho antoniti. [9] Druhý špitál založilo mesto v jeho blízkosti koncom 14. storočia ako sociálnu inštitúciu pod názvom Špitál sv. Ladislava.
Podobne sa situácia vyvíjala aj v Košiciach, kde antoniti založili Špitál Svätého Ducha v roku 1283. Stál pred hradbami mesta a od začiatku k nemu patril aj kostol.
Počet špitálov rýchlo narastal najmä v priebehu 14. storočia. Najintenzívnejšie tento proces prebiehal v prostredí banských miest. K starším špitálom patria špitále v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici a v Kremnici. [10] V 13. st. rád dominikánov založil hospic v Banskej Štiavnici, v 14. st. v Banskej Bystrici a približne v tom istom období pravdepodobne aj v Trnave.
Zo zachovaných prameňov je evidentné, že špitál v prvom rade poskytoval strechu nad hlavou, veľmi skromnú stravu a jeho neodmysliteľnou súčasťou bola starostlivosť o duchovnú spásu, ktorej sa venovala veľká pozornosť. Na tieto účely slúžili vlastné kaplnky stojace v blízkosti špitálov. Možno len predpokladať, že chorým a chudobným sa poskytovala aj určitá zdravotná starostlivosť, ktorá však závisela od šikovnosti miestneho ránhojiča. Pozornosť sa venovala aj základnej hygiene, čomu nasvedčuje skutočnosť, že špitály sa spravidla nachádzali v blízkosti kúpeľov. Stredoveké špitály plnili niekoľko funkcií, boli sociálnou ustanovizňou, ktorá pomáhala prežiť sociálne najslabším jedincom mestskej spoločnosti.[11]
Na našom území rozoznávame dva typy špitálov, prvý založilo a spravovalo konkrétne rádové spoločenstvo, najčastejšie to boli antoniti, ktorí ich zakladali nielen v meste ale aj na vidieku. Neskôr bežnejšie špitále zakladalo a spravovalo mesto. V prípade zemepanských miest boli ich fundátormi najčastejšie zemepáni, ktorí ich obdarovali rôznymi dôchodkami, mlynmi, vinicami a pozemkami. V ojedinelých prípadoch sa špitál stal vlastníkom dediny.[12] Každý špitál pozostávala z príbytku duchovného, resp. správcu. Nechýbala kuchyňa s ohniskom a značný priestor zaberala spálňa – dormitórium. Najprv šlo o jedinú miestnosť, neskôr sa už vyžadovali oddelené spálne pre mužov a ženy. Dominantou bola kaplnka. [13]
Chudobince a našom území začali vznikať už v 13. storočí. Úroveň starostlivosti v chudobincoch závisela od finančných možností zriaďovateľov, ale aj od toho, pre koho boli určené. Kým veľká väčšina azylov pre chudobných poskytovala iba najzákladnejšie prostriedky, neraz iba nocľah (pričom stravu, kurivo a ošatenie si museli ich obyvatelia vyžobrať v meste), niektoré chudobince mali vyslovene elitný charakter, podobný súčasným súkromným penziónom pre dôchodcov. Takáto strava vo väčšine chudobincov a starobincov bola kaloricky chudobná. Existovali však aj ústavy poskytujúce vysoko nadštandardné služby. V mestskom chudobinci v Modre pravidelne podávali dvakrát do týždňa varené mäso a raz týždenne pečené mäso, štyrikrát ročne dokonca pivo a víno. Vysoký štandard poskytovali aj oba chudobince v Banskej Bystrici - katolícke Xenodochium Petri Caroli S. Elisabetha Vidua Regina a evanjelický Dom chudoby.[14]
Formy pomoci a starostlivosti o sociálne odkázaných ľudí na vidieku mali inú podobu. Obec väčšinou nemala financie (a často ani potrebu) zriaďovať chudobinec. Ak to aj urobila, išlo o veľmi jednoduché ubytovanie v jednej až dvoch izbách. Keď zlyhala záchranná sociálna sieť v rámci rodiny a pomoc neposkytol ani zamestnávateľ, uplatnili jednoduché a ľahko kontrolovateľné formy pomoci. Vedenie obce poskytovalo opateru alebo možnosť obživy postihnutým tak, že ich zamestnávalo na ľahšie práce - pasenie zvierat, čistenie ulíc a iné pomocné alebo príležitostné práce. Z dnešného pohľadu neobvyklým sa zdá spôsob uplatňovaný na dedinách. Išlo o systém rozdeľovania povinností na základe striedania, takzvaného "zaradom": strava a iné naturálie, niekedy dokonca aj ubytovanie sa poskytovali od domu k domu, čo vychádzalo z prirodzenej solidarity vidieckej komunity.[15]
V nasledujúcom období však nastali ďalšie problémy, problémy zapríčinené veľkým nárastom počtu žobrákov, ktoré v 17. storočí spôsobili výrazný posun v posudzovaní chudoby. Namiesto tradičného morálne vysoko oceňovaného obrazu svätej asketickej chudoby začal prevažovať strach z ohrozenia spoločenskej stability a poriadku. Dovtedajšiu predstavu o "posvätnej" chudobe či o žobrákovi zrodenému z vôle Božej a vyžadujúcemu si milosrdenstvo vystriedal nový stereotyp práceschopného tuláka nehodného charity a nepracujúceho kriminalizovaného živlu, ktorý treba prostredníctvom práce prevychovať. Spirituálny akt milosrdenstva voči chudobnému blížnemu nahradila prísna efektivizácia a kontrola podpôr založená na kategorizácii chudobných.[16]
Nová etika práce mala byť základom prevýchovy a spolu s prísnymi opatreniami voči "nehodným" žobrákom prostriedkom na odstránenie bezprácneho spôsobu života. Obsah právnych opatrení v Habsburskej monarchii, rovnako ako inde v Európe, ovplyvňoval pohľad na chudobného človeka ako na potenciálny kriminálny živel. Nariadenia Miestodržiteľskej rady o zákaze potláčania žobráctva z prvej polovice 18. storočia, vyzývajúce obyvateľov na kresťanskú dobročinnosť, zároveň zdôrazňovali potrebu opatrnosti voči predstieranej chudobe. Podľa predpisov bolo žobranie povolené iba "domácim" práceschopným chudákom, ostatní mali byť odsunutí do domovskej obce. Nariadenie Márie Terézie z roku 1775 prikázalo umiestňovať nehodných žobrajúcich chudobných do špeciálneho prevýchovného zariadenia, tzv. robotárne. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé súpisy žobrákov v mestách, na ktorých základe bolo povolené žobrať len malej časti miestnych žobrákov. Pod stálym dohľadom policajných orgánov smeli označení tabuľkou ("odznakom žobrákov") na prsiach žobrať len na vyhradených verejných miestach. Ostatné žobranie bolo zakázané. Evidencia a následné policajné razie sa stali prvým krokom k vyhosteniu a policajnému odsunu žobrajúcich bez povolenia. Napríklad v Bratislave takto zadržali počas krutej zimy v januári 1766 spolu 70 nelegálnych žobrákov. Vyše polovicu z nich tvorili nezamestnaní remeselníci a nádenníci. Hoci len 15 z nich bolo označených za tulákov, väčšinu zadržaných mesto odsunulo a ostatných umiestnilo v mestskom chudobinci. Tieto opatrenia, ako aj internovanie žobrákov na nútené práce (podľa vzoru anglickej inštitúcie workhouse) mali obyvateľstvo ochrániť pred "tulákmi, vagabundmi a žobrákmi".[17]
Pomoc sa stala pre obce záväznou a finančne náročnou povinnosťou. Podľa tejto zásady, potvrdenej roku 1723, museli obce poskytnúť chudobným občanom aj bezplatnú lekársku starostlivosť. Chudobných mali ošetrovať zdarma, resp. na náklady obce. V praxi sa však uvedené nariadenia - najmä z nedostatku financií - nedodržiavali. [18]
Telesne či duševne hendikepovaní ľudia neboli ani v 18. storočí vnímaní ako kategória osôb, ktorá by na základe svojho postihnutia bola automaticky predurčená na pomoc a podporu ostatných členov spoločnosti. Pokiaľ to bolo možné, postihnutí žili vo svojom domácom prostredí a podľa možností a schopností sa podieľali na zabezpečovaní jej životných potrieb. Práceneschopné osoby boli odkázané na pomoc rodiny, obce alebo cirkevnej komunity. V prípade, že zlyhala táto tradičná záchranná sieť, žili postihnutí spolu s ostatnými kategóriami odkázaných osôb v charitatívnych zariadeniach (špitály, lazarety, chudobince) alebo sa uchádzali o podporu niektorej dobročinnej základiny. Kapacita špitálov i finančné možnosti základín boli obmedzené a mohli sa postarať len o veľmi úzky okruh ľudí. Prevažná časť chudobných, chorých a telesne postihnutých sa živila zbieraním almužien v uliciach rodného mesta či obce. Uhorská spoločnosť 18. storočia svoj prístup k zdravotne postihnutým diferencovala na základe početných a rôznorodých kritérií. Postihnuté osoby vyvolávali súcit a milosrdenstvo spoluobčanov, ktorí im z náboženských dôvodov poskytovali almužny a na ich zaopatrenie zakladali rôzne nadácie. Dobrodinci však neposkytovali milodary len s cieľom uľahčiť chudákom ťažký život. Každý darca zvyčajne očakával od obdarovaného vďaku, pokoru a najmä modlitby za spásu jeho duše a duše jeho blízkych. [19]
Podľa zdravotného zákona XIV z roku 1876 mestám a obciam pribudli ďalšie povinnosti: starostlivosť o nemajetných duševne chorých a siroty, ako aj povinnosť obce nad 1 500 obyvateľov zriadiť a financovať miesto pôrodnej babice, nad 6 000 obyvateľov úrad mestského či obecného lekára.[20]
Na Slovensku jestvovalo roku 1908 v mestách 60 ústavov zatvorenej sociálnej starostlivosti. Najväčšia časť z nich figurovala pod názvom všeobecný chudobinec (26), ďalej nasledovali starobince, sirotince a "ostatné" ústavy. Veľkosťou a kapacitou sa veľmi odlišovali. Kým v malých mestách v nich opatrovali priemerne 10 až 20 osôb, dva budapeštianske všeobecné chudobince mali takmer tri a pol tisíc chovancov, čo vtedy predstavovalo až tretinu všetkých osôb v ústavnej sociálnej starostlivosti v Uhorsku.
Aj mestá na Slovensku sa pokúšali reorganizovať systém sociálnej starostlivosti. Niektoré (napríklad Kežmarok) sa inšpirovali príkladom Viedne, kde začiatkom 19. storočia zaviedli centrálnu otvorenú sociálnu starostlivosť s cieľom odstrániť pouličné žobranie. Mesto rozdelili na viacero chudobinských obvodov na čele s chudobinskými otcami, ktorí vyhľadávali sociálne odkázaných občanov, preverovali ich majetkové pomery a podávali predstavenstvu spolku návrhy na udeľovanie pravidelných sociálnych podpôr. Zároveň dohliadali na výber darov a príspevkov do spolku, ktoré okrem pokladničiek umiestnených v kostoloch a na verejných priestranstvách vyberali splnomocnenci od domu k domu.[21]
V 40. rokoch 19. storočia podobný centrálny systém, stelesnený v Spolku na odstránenie žobrania, doplnenom o inštitúciu nútenej robotárne, fungoval v Trnave a Bratislave, kde od roku 1835 fungoval Spolok pre opateru chudobných (Armenversorgungsanstalt), ktorý ústredne riadil činnosť viacerých ústavov a spolkov pre sociálnu starostlivosť. Na jeho čele stálo prezídium, zložené z vysokých mestských funkcionárov a zo zástupcov cirkví a miestnej honorácie. Priamu koordináciu mal na starosti výkonný výbor, ktorému podliehali komisie poverené správou konkrétneho sociálneho zariadenia (mestskej robotárne, chudobinca, sirotinca a na týždenné udeľovanie podpôr chudobným). Pravidelný prísun financií zabezpečoval účinný systém vyberania príspevkov. Výbercovia milodarov pravidelne navštevovali všetky domácnosti svojho obvodu a za vybraté príspevky vydávali potvrdenia. Výšku príspevkov mesto stanovilo od výšky domovej dane, resp. nájomného. Dobrovoľný príspevok sa približoval systému zdaňovania. Neodmysliteľnou súčasťou centralizovaného systému sociálnej starostlivosti bol mestský "lekár chudobných", ktorý ich ošetroval zdarma, alebo na náklady mestskej pokladnice. K týmto formám patrila pestrá paleta aktivít mestských dobročinných spolkov a filantropov. [22]
Kým v západnej Európe sa na začiatku 18. storočia podstatne rozšíril počet nemocníc a vznikali osobitné liečebné a sociálno-zdravotné ústavy, v habsburskej monarchii dlho zostávali skôr výnimkou. Prvé ústavy vznikli väčšinou z iniciatívy jednotlivcov, zostávali v súkromných rukách a mali iba malú kapacitu. Moderné nemocnice a špecializované ústavy s väčšou kapacitou uzreli svetlo sveta v Uhorsku až začiatkom 19. storočia. Popri nich ešte dlho existovali malé ústavy univerzálneho zdravotnícko-charitatívneho zamerania. Väčšina verejných župných nemocníc so špecializovanými oddeleniami vznikla ešte neskôr, niektoré až v poslednej tretine 19. storočia. Systematickejšie záznamy o počte ľudí s telesným alebo duševným postihnutím sa až do 20. storočia neviedli. Lekári, ktorí navrhovali reformu starostlivosti o telesne postihnutých, uvádzali ako jej podmienku práve evidenciu. [23]
Postavenie duševne chorých ľudí v spoločnosti komplikovala nízka úroveň medicíny a spoločenské predsudky. Vytváranie veľkých ústavov pre duševne chorých, tzv. blázincov, sa väčšmi zameralo na ich izoláciu a možnú prevýchovu než na ich vyliečenie. Spôsobom, akým tu s chorými zaobchádzali, a násilnými metódami, ktoré pritom používali, sa blížili skôr k väzeniu než nemocnici. Ešte aj v novozakladaných ústavoch v osvietenskom období sa uplatňovalo voči duševne chorým násilie. Humanizáciu zaobchádzania s nimi propagoval v našich podmienkach aj bratislavský mestský lekár Zachariáš Teofil Huszty. V diele Diškurz o medicinálnej polícii z roku 1786 zdôrazňoval zásadu, že u nikoho, ani u nebezpečného duševne postihnutého, nemá byť vylúčená šanca na vyliečenie. [24]
V priebehu 19. storočia boli založené ďalšie zariadenia, stále však vyhradené predovšetkým tzv. nevyliečiteľným a nebezpečným duševne postihnutým. Najstarší ústav pre duševne chorých bol súkromným zariadením, založil ho lekár F. Schwartzer v Budíne roku 1852. Prvý štátny ústav fungoval až od roku 1868, tiež v Budíne. Roku 1883 otvorili ďalší štátny ústav pre tých pacientov, ktorých pokladali za nevyliečiteľných, ostatní našli miesto v staršom budínskom ústave. Zásada striktne rozlišovať medzi nevyliečiteľnými a vyliečiteľnými, ako aj nebezpečnými a neškodnými bláznami sa stala všeobecným základom starostlivosti o duševne chorých. Podľa zdravotníckeho zákona z roku 1876 sa o nemajetných neškodných choromyseľných mala postarať obec, z čoho aj vyplývali povinnosti pre obecných a mestských lekárov. Verejne nebezpečných bláznov mali umiestniť do ústavov pre choromyseľných na štátne náklady.[25]
Starostlivosť o siroty
Uhorský štát a jeho normy sa deťom venovali skôr výnimočne než často. Deti sa do zákona dostávali len vtedy, keď bolo potrebné riešiť mimoriadnu situáciu – najmä majetkové záležitosti po úmrtí rodičov. Opatrenia sa vzťahovali na žijúce, ale aj ešte na nenarodené deti. [26]
Poručníctvo – tutela sa v Uhorsku začalo presadzovať už od 13. storočia. Poručníkom – tútorom, sa stával najbližší plnoletý príbuzný z otcovej strany, ktorý mal právo dediť po dieťati, tzv. prirodzené poručníctvo – tutela legitima. Z matkinej línie sa o dedičstvo po nej starali príbuzní z jej strany len ak už nežil ani otec dieťaťa. Ak rodičia zanechali testament, obvykle v ňom určili aj poručníkov svojich detí, tzv. testamentárne poručníctvo – tutela testamentaria. Keď neexistoval testament ani príbuzní, poručníka určil panovník – tutela dativa. Poručníctvo bolo právom nie povinnosťou a žiaľ dávalo mnoho možností na ukrátenie sirôt. Osirelé deti sa mohli tiež adoptovať a to buď v rámci rodiny alebo mimo nej. Adopcie boli aktuálne v manželstvách, kde sa nenarodil žiadny zákonný potomok, resp. sa nedožil dospelosti. Osvojovali sa najmä chlapci, ale mestské právo poznalo aj osvojovanie dievčat. [27]
V stredovekom Uhorsku sa o siroty mešťanov snažila postarať mestská societa viacerými spôsobmi. Pre chudobných bol v 15. storočí najčastejším riešením mestský sirotinec, prípadne postavenie sluhu, slúžky. V prípade sirôt bohatých mešťanov predstavenstvo mesta dohliadalo na dodržanie testamentu alebo na zabezpečenie vhodného prostredia a adekvátnej výchovy až do plnoletosti.[28] Prevažná časť zákonných ustanovení v Uhorsku týkajúcich sa detí súvisela s majetkom. Uhorské právo sa o dieťa zaujímalo len vtedy, keď osirelo alebo bolo na ňom spáchané násilie. Ostatné právomoci a kompetencie okolo jeho výchovy, vzdelania, života a smrti, patrilo rodine.
Dieťa ako maloletý delikvent bolo v 15. storočí súdené rovnako prísne ako dospelí, hoci v takýchto prípadoch zohľadnili poľahčujúe okolnosti. Právo na vzdelanie prakticky v tomto období neexistovalo. [29]
Výhrady Jozefa II. ku komunitnému spôsobu života chovancov všetkých kategórií a snaha znižovať náklady na prevádzku rôznych sociálnych ústavov sa prejavili v jeho rozhodnutiach a právnych opatreniach. Upravoval nimi pomery v starostlivosti o skutočné siroty a opustené deti, pričom táto stratila konfesionálne zameranie. Vo februári 1786 vydal nariadenie tvoriace právny rámec na výchovu sirôt u remeselných majstrov. Za každé osirelé dieťa prijaté do učenia mali dostávať ročne 18 zlatých. Príspevok bol určený na ošatenie a v prípade potreby na lekára a lieky. Deti si mali zarábať vlastnou prácou, pred odchodom zo sirotinca mali dostať nové ošatenie a peniaze na cestu. Nový trend zabezpečenia sirôt u pestúnova remeselníckych majstrov sa v Bratislave udržal ešte aj v 90. rokoch 18. storočia. [30]
Najväčšia pýcha sociálnej politiky uhorského štátu začiatkom 20. storočia - poštátnenie starostlivosti o siroty - neukázala v praxi iba pozitíva. Tento krok motivovala nesmierne vysoká úmrtnosť sirôt zverených do opatery dovtedy neštátnych sirotincov (cirkevných, mestských, župných alebo spolkových). Tretina, miestami až polovica detí opatrovaných v ústavoch, ale aj detí daných do opatery pestúnom zomierala na následky nedostatočnej starostlivosti. Veľký počet tvorili nemanželské deti. Vzhľadom na to, že Uhorsko celkovo zápasilo s malým demografickým prírastkom v tomto období, snažil sa štát vysokej úmrtnosti sirôt zabrániť tak, že starostlivosť o siroty do veku 7 rokov (dovtedy financovaná obcami) sa od roku 1898 začala hradiť zo štátnej pokladnice, čo mestá hojne využívali. Pretože sa do sirotskej starostlivosti neprijímali iba úplné siroty, ale aj polosiroty a deti rodičov v existenčnej núdzi, počet žiadostí o pridelenie detí do pestúnskej starostlivosti z dôvodu existenčnej núdze v rodine začal enormne narastať. Poštátnenie starostlivosti o opustené deti do 7 rokov sa uskutočnilo roku 1901 (zákonom č. 8 o štátnych azyloch a č. 21), pričom jej centrálnou organizáciou bol poverený spolok Biely kríž. Posledný krok predstavovalo zavedenie nového centralizovaného systému od 1. septembra 1903 - sieť štátnych sirotincov na čele s centrálnym Uhorským kráľovským štátnym detským azylom v Budapešti. Štátne detské azyly v iných mestách boli len akýmisi prestupnými stanicami, z ktorých deti odchádzali do pestúnskej starostlivosti do tzv. rodinných kolónií. Roku 1906 existovalo na území Uhorska 18 štátnych azylov, celkový počet opatrovaných detí v nich obsahoval vyše 30-tisíc a zhruba toľko ich p ridelili do pestúnskej starostlivosti.[31]
1.3 Starostlivosť o chudobných a chorých v období 1. ČSR
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bol na úseku sociálnej starostlivosti ústredným orgánom štátnej správy Ministerstvo sociálnej starostlivosti. Jeho činnosť vychádzala zo zákona prijatého 2.11.1918, podľa ktorého pre štátne úrady platili zákony a nariadenia z bývalého Rakúsko – Uhorska. [32] Ďalší vývoj si však vyžadoval nové zákonné úpravy a sociálne opatrenia, ktoré by citlivo a promptne reagovali na problémy v tomto období. V medzivojnovom období bola väčšina obyvateľstva zaujatá sociálnymi a hospodárskymi problémami, pričom takmer dve tretiny národa potrebovali väčšiu alebo menšiu sociálnu ochranu.
Takisto ako v predchádzajúcom období aj po roku 1918 bola domovská obec povinná poskytnúť všeobecnú starostlivosť osobám, ktoré si nemohli zaopatriť základné prostriedky na výživu ani vlastnou prácou, ani od osôb povinných ich zaopatriť, a nemali ani nárok na iné zabezpečenie. Bezdomovcov, ktorí sa nemohli preukázať domovským právom, podľa zákonných úprav pridelili niektorej obci a pokladali ich za jej príslušníkov až pokým sa nezistilo, kde majú domovské právo, alebo kým ho nenadobudli inde. Okrem tejto pomoci existovala aj dobrovoľná sociálna a zdravotná starostlivosť, ktorú vykonávali fyzické alebo právnické osoby podľa vlastného uváženia. Z právneho hľadiska boli sociálne inštitúcie verejné, polooficiálne a súkromné. [33]
Azyly, útulky pre chudobných poskytovali prístrešie a minimálnu stravu len na obmedzený čas, napríklad cez deň, na noc sa mohli uchýliť do nocľahárne buď zdarma, alebo za malý poplatok. Stravovanie poskytovali obecné kuchyne a to buď zadarmo alebo za minimálny poplatok. Dlhodobejší charakter starostlivosti o sociálne slabých zabezpečovali chudobince alebo starobince tzv. chorobince. Chudobince boli zriadené pre miestnych chudobných a stravu si zabezpečovali sami. Do starobincov sa umiestňovali prevažne práceneschopní chudobní starí ľudia, ktorí tu získali kompletné zaopatrenie. O nedostatku týchto zariadení svedčí aj skutočnosť, že kým v roku 1931 bolo v ČSR spolu 145 starobincov, na Slovensku existovali len tri. V prípade akútneho ochorenia sa chudobní liečili vo verejných nemocniciach, kde sa museli preukázať potvrdením o nemajetnosti, ktoré im vydávala príslušná domovská obec. [34]
V období vzniku ČSR 1. januára 1919 sa začala písať novodobá história Československého Červeného kríža na Slovensku. Môžme spomenúť, že prvé stopy o činnosti Červeného kríža na území Slovenska vedú do roku 1881, kedy na tomto území vyvíjal činnosť Uhorský Červený kríž. [35] Jedným z najstarších a najaktívnejších spolkov bol Spolok Červeného kríža v Banskej Štiavnici. 1. februára 1919 vznikol Československý Červený kríž (ČSČK) ako národná spoločnosť. Jeho prvou predsedníčkou sa stala dcéra prezidenta vtedajšej 1. ČSR T.G. Masaryka, Dr. Alica Masaryková. Koncom roku 1919 sa ČSČK stal členom Ligy spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca v Ženeve.
V prvých rokoch svojej existencie pomáhal ČSČK ľuďom postihnutým vojnou. Sprostredkovával komunikáciu s vojnovými zajatcami, budoval útulky pre matky s deťmi, vychovával ošetrovateľky. V časoch hospodárskej krízy nahrádzal svojou charitatívnou činnosťou nedostatky štátnej správy. Rozdával šatstvo, zriaďoval sirotince, chudobince, stravovacie zariadenia, sanatóriá, venoval sa aj správe niekoľkých nemocníc a pomáhal vysťahovalcom.[36]
Počas druhej svetovej vojny Červený kríž v Čechách a na Morave násilne zanikol a jeho majetok prevzal Nemecký Červený kríž. Na Slovensku sa činnosť Červeného kríža podarilo udržať za prísne stanovených administratívnych opatrení, v duchu vtedajšieho vládneho režimu. K svojim pôvodným ideám sa Červený kríž na Slovensku vrátil počas Slovenského národného povstania a časoch oslobodzovania republiky.
1.4 Starostlivosť o chudobných a chorých v rokoch
1939 – 1945
Obdobie po roku 1939 bolo na Slovensku vojnovým obdobím pod diktátom hitlerovského fašizmu. V platnosti zostali všetky zákony a nariadenia z predchádzajúceho obdobia so zmenami, ktoré vyplývali z vytvorenia samostatného Slovenského štátu. [37]
V roku 1945 bol schválený Košický vládny program, ktorý v starostlivosti o deti a mládež do popredia štátnych záujmov postavil matky a deti. Žiadal napríklad budovať detské jasle, materské školy a ďalšie predškolské a mimoškolské zariadenia. [38]
1.5 Starostlivosť o chudobných a chorých po roku 1945
Obdobie krátko po druhej svetovej vojne sa nazýva obdobím rozkvetu ústavnej či reziduálnej starostlivosti. Rozmach rezidenčnej starostlivosti, kulminujúcej v 50. – 60. rokoch 20. storočia napomohli aj samotné udalosti druhej svetovej vojny a obdobia krátko po nej. Prudko vzrástol dopyt po útulkoch a rozličných ústavoch pre ľudí zmrzačených vojnou, ktorí stratili rodinné zázemie a komunitnú podporu. Ústavy sa zriaďovali prevažne ďaleko od bežného života spoločnosti, na okraji miest a obcí. [39]
Aj keď mal socialistický štát centrálnu úlohu pri organizovaní sociálnej starostlivosti, nebol jediným vykonávateľom sociálnej politiky. Zúčastňovali sa na nej aj odbory, ktoré od 70. rokov disponovali pomerne veľkými právomocami pri tzv. sociálnom plánovaní životných podmienok. Okrem iného mali právomoc poskytovať sociálnu dávku v prípade mimoriadnych výdavkov v nepriaznivých životných situáciách vrátane „dočasného neumiestnenia osoby“, ktorá zo zdravotných dôvodov musela meniť zamestnanie a podobne. O Československej socialistickej republike sa hovorilo ako o opatrovateľskom štáte. Okrem priamych peňažných dávok sa poskytovali rozličné finančné a cenové intervencie, úľavy, výhody. V rokoch 1960 – 1963 väčšina členov novovytvorených JRD žila pod úrovňou sociálneho minima a mnohé rodiny žili priamo v chudobe. [40]
Medzi dôležité aktivity sociálnej politiky patrila sociálna politika určená rôznorodému a neohraničenému súboru obyvateľov, ktorí boli buď dezintegrovaní a bolo im treba pomôcť nájsť miesto v spoločnosti, alebo mali natoľko sťažené životné podmienky, že boli odkázaní na pomoc štátu. Pre túto kategóriu sa vypracovávali rôzne projekty, ktorých cieľom bolo utvárať také podmienky na integráciu rómskeho obyvateľstva. Sústreďovali sa na odstránenie negramotnosti, na hygienické prehliadky, očkovanie. Do roku 1989 štát na jednotlivé päťročnice určoval kvóty na likvidáciu osád, chatrčí, zaškoľovanie rómskych detí a riešenie otázky nezamestnanosti. [41]
2 KREMNICA - VZNIK A VÝVOJ mesta
2.1 Poloha mesta a prírodné podmienky
Kremnica leží uprostred Kremnických vrchov vo výške 550m n. m. Kremnické vrchy sú najsevernejším stredoslovenským sopečným pohorím. V období mladšieho neogénu sa zemská kôra pod vplyvom vnútorných zemských síl rozlámala na množstvo rýh, plošín a horských chrbtov, z ktorých jeden tvoria Kremnické vrchy. Toto pohorie zo severu ohraničuje Veľká Fatra, Turčianska kotlina a Starohorské vrchy, z juhozápadu až západu Vtáčnik, Žiarska, Hornonitrianska kotlina a Žiar, z východu Zvolenská kotlina a z juhu Štiavnické vrchy, Pliešovská kotlina a Javorie. Najvyšší bod Kremnických vrchov je Flochová /1 318 m. n. m./, najnižší bod tvorí ústie potoka do Hrona /260 m. n. m. /, ktorý preteká mohutným zlomom v smere sever – juh a rozdeľuje pohorie na dva geologicky odlišné celky. Západnú, hladko modelovanú časť pohoria tvoria andezitové lávy a tufy, východnú, vyššiu časť budujú andezity. Z geografickej stránky sú Kremnické vrchy členené do troch častí. Na východ od Kremnice leží Flochovské pásmo, severozápadné pásmo a južná časť kremnických vrchov, ktorá je podstatne nižšie položená ako predchádzajúce pásma. Z klimatického hľadiska patrí okolie Kremnice do mierne chladného obvodu chladnej oblasti. Klimatické podmienky tejto oblasti charakterizujú časté zvraty.
2.2 Vznik mesta
O pôvode Kremnice sa zachovalo niekoľko povestí. Jedna z nich hovorí, že istý poľovník zastrelil pri potulovaní sa v týchto kopcoch jarabicu, v ktorej hrvoli, či žalúdku našiel zlatý piesok. Opatrne sledoval ostatné jarabice až na miesto, kde sa živili a napájali a tam našiel zlatý piesok.[42] Pravdepodobnosť tejto histórie dosvedčuje skutočnosť, že až do dnešných dní sa jeden kopec volá Volle Henne.[43] Táto povesť je všeobecne rozšírená a svedčí okrem iného aj o starobylosti kremnického baníctva.
Kedy však prišlo prvé osídlenie do drsných podmienok Kremnických vrchov nevieme dodnes presne určiť. Mnohí autori na základe rôznych dôkazov bežne pripúšťajú, že kremnické baníctvo siaha aspoň do 9. storočia. Autori rukopisu Zlatá kniha banícka ako pôvodcov kremnického baníctva uvádzajú Nemcov a Húnov, nie však Slovanov. Už sám názov Kremnica pochádzajúceho zo slova kremeň svedčí o slovanskom predkolonizačnom pôvode Kremnice. Bolo to však najneskôr v mladšej dobe bronzovej /približne v 10. st. p. n. l./, čoho dôkazom sú dva bronzové meče, nájdené pri obci Horná Ves, ktoré predstavujú najstarší hmotný dôkaz o prítomnosti človeka na tomto území. Ďalšou výraznou stopou ľudskej činnosti sú aj najstaršie štôlne a šachty, ktoré vznikali v 8. a 9. storočí. Možno teda predpokladať, že už v tomto období sa zlato získavalo dolovaním pod povrchom zeme. Uvedenú hypotézu podporuje aj nález banského dreva, ktorý bol uhlíkovou metódou datovaný do roku 1050.
Významný banský odborník E. Windakiewitz sa pokúsil vyrátať vek kremnického baníctva na základe dĺžky štôlne a tempa, ktorým sa mohlo pri jej razení pokračovať, určil, že kremnické baníctvo vzniklo koncom 9. a začiatkom 10. storočia.[44]
Prvým písomným dokladom, v ktorom sa spomína banícka osada Cremnychbana, bolo privilégium uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou zo 17. novembra 1328 / preklad textu mestských privilégií uvádzame v prílohe číslo 2 /. Udeľuje ním tunajšej osade privilégiá kráľovského mesta podľa vzoru Kutnej Hory a povoláva do Kremnice skúsených baníkov a odborníkov na spracovanie zlata z viacerých, prevažne stredoeurópskych miest. Práve zlato malo panovníkovi pomôcť uskutočniť menovú reformu a hospodársky pozdvihnúť krajinu. Výdatnosť kremnických zlatonosných rúd ho priviedla k rozhodnutiu založiť na území mesta mincovňu, 17. novembra 1328, kedy jej bol udelený tzv. Krstný list podpísaný Karolom Róbertom z Anjou. Okrem toho, že založil mincovňu, povýšil Kremnicu na slobodné kráľovské a hlavné banské mesto. Karolovi Róbertovi sa podarilo urobiť z Kremnice sídlo banskej a minciarskej kráľovskej komory, ktorá spravovala 12 stolíc. Na čele komory stál komorský gróf – komes. Po udelení privilégií Kráľovského mesta roku 1328, získava Kremnica výsadné postavenie medzi uhorskými mestami. Vyťažené zlato, striebro a razenie kvalitných zlatých mincí boli zdrojmi bohatstva a slávy mesta. Jedno storočie stačilo na to, aby mešťania k už existujúcej románskej rotunde pristavili ďalšie objekty, spevnili a zdvojili opevnenie takto vzniknutého hradného komplexu. Na námestí pod hradom vystavali kamenné domy, opevnili ich a pripojením k hradu vytvorili uzatvorený fortifikačný systém.[45]
V 14. storočí získala Kremnica aj vedúce postavenie v Spolku siedmich stredoslovenských banských miesť, ktoré tvorili silný hospodársky a politický celok. V 15. storočí vzniklo v Kremnici unikátne vodné dielo. Keďže voda tunajších potokov nestačila na poháňanie početných banských a úpravárenských zariadení, doviedli baníci vodu z povodia Váhu vodovodmi v dĺžke 20 km.[46]
2.3 Vývoj mesta do roku 1918
V 15. storočí už malo mesto podobu, v akej ho poznáme dnes. Dominantou bol kostol sv. Kataríny v hradnom komplexe. Na námestí stál kostol sv. Panny Márie. V roku 1434 premiestnili na námestie mincovňu. Tu razené kremnické dukáty boli preslávené v celej Európe nielen svojou hodnotou, ale aj vysokou umeleckou úrovňou. V 16. storočí získala mincovňa slávu vďaka renesančným medailám.[47]
Koncom 15. storočia sa situácia v banských mestách začala rapídne zhoršovať, pretože výnosnosť baní bola nižšia. Za tejto situácie menší banskí podnikatelia odpredali svoje podniky a ich kapitál sa postupne dostával do rúk Thurzovsko - Fuggerovskej spoločnosti. Jej vplyv sa ešte viac zvýraznil v prvej štvrtine 16. storočia, kedy sa predstaviteľ spoločnosti Juraj Thurzo stal kremnickým komorským grófom.
V roku 1560 postihol Kremnicu veľký požiar, ktorý zničil tretinu mesta. V 16. a 17. storočí boli dejiny mesta ovplyvňované tureckým nebezpečenstvom. Značnú časť finančných prostriedkov pohltili práce na opevňovacích systémoch. Z Kremnice sa v tomto období riadila protiturecká obrana stredného Slovenska.[48]
V 18. storočí sa podarilo zvýšiť ťažbu zavedením výhodnejších čerpacích zariadení a nových technológií. Zisky z ťažby sa prejavili aj vo zvýšenej obchodnej činnosti. V kostole sv. Kataríny bol postavený nový barokový oltár. Známy sochár banských miest Dionýz Stanetti vytvoril monumentálne zlátené plastiky pre oltáre kostola sv. Panny Márie, kamenné plastiky pre Morový stĺp na námestí a viacero menších plastík v centre mesta.
Barokovú podobu námestia dotvoril františkánsky kláštor s bohatou knižnicou. V múzeu sa z tohto obdobia zachovali pamiatky na panovnícke návštevy. V r. 1751 sfáral do Kremnických baní manžel Márie Terézie – František Lotrinský a neskôr v roku 1764 jeho synovia Jozef a Leopold. Toto obdobie je charakterizované rozvojom remesiel a cechov. Popri umení a remeslách sa rozvíjala aj kultúra a vzdelanie. Po veľkom požiari v roku 1770, ktorý zničil 114 obytných domov, počet obyvateľov začal rapídne klesať.[49]
Koniec 18. storočia je charakterizovaný úpadkom baníctva a rozvojom doplnkového priemyslu, ktorý využíval miestne zdroje. V tomto období tu začínajú pracovať papierne, ktoré mali základ v starých papierenských mlynoch zo 16. storočia. V priebehu 19. storočia bola založená fajkáreň, škatuľkáreň a fabrika na výrobu keramiky. Veľký význam pre rozvoj priemyslu. V Kremnici malo vybudovanie železničnej trate Zvolen – Vrútky v rokoch 1869 – 1872, čo malo vplyv aj na nový stavebný rozvoj mesta. Na jednej strane sa začali stavať nové časti mesta, na strane druhej v historickom jadre došlo k deštrukcii niekoľkých pamiatok. Pre statické poruchy zrútili v roku 1880 farský kostol sv. Panny Márie na námestí a v roku 1898 starú radnicu na hrade. Z dopravných dôvodov začali rúcať mestské opevnenia, stačili však zbúrať len Hornú bránu a Bystrickú bránu. Po prvej svetovej vojne prebiehal vývoj mesta najmä po svahu Rembíz smerom k železničnej stanici.[50]
V druhej svetovej vojne veľmi utrpelo historické jadro, mnohé významné budovy boli úplne zničené. S rekonštrukciou sa začalo až po vyhlásení historického jadra za Mestskú pamiatkovú rezerváciu.
3 Počiatky starostlivosti chudobných v Kremnici
Sociálne rozvrstvenie obyvateľov Kremnice podmieňovala hospodárska nerovnosť, ktorá súvisela s nerovnomerným rozdelením majetku jej obyvateľov, a tak v tomto priemyselnom centre dochádzalo k ostrej triednej diferenciácii obyvateľstva, kde vládla úzka vrstva bohatých ťažiarov – mestský patriciát, a na stredoveké pomery veľmi veľká a početná bola mestská chudoba. [51]
Podľa listiny z roku 1393 zlato udržiavalo svetlo lampy vo farskom kostole panny Márie pred svätostánkom Tela Kristovho. Tento večný oheň, ako hovorí listina, pre chudobných Kremničanov, nesmel chýbať ani v kostole pri nemocnici. Zlato súžilo nielen mestskému patriciátu, ale aj chudobným a slabým. [52]
3.1 Mestská chudoba
Vrstva mestskej chudoby sa v 14. storočí skladala zo zložiek veľmi rôznorodých. Deliť sa mohli podľa postavenia vo výrobe:
- osoby priamo činné vo výrobe ( nádenníci, pomocní robotníci, tovariši nie celkom kvalifikovaní, schudobnení remeselníci závislí od závislých mešťanov )
- osoby, ktoré neboli priamo činné vo výrobe ( v námedznom pomere – služobníctvo súkromníkov i mestské, prostitútky, žobráci a i. ) [53]
K mestskej chudobe sa v 14. storočí počítali poddaní zbehovia, ktorí ušli od svojich bývalých pánov alebo cirkevných pánov do mesta a tam ich potom patriciát a mešťania vykorisťovali. K mestskej chudobe v Kremnici patrili:
a) baníci
b) robotníci pri banských mlynoch a hutách; obidve kategórie pracujúcich boli v námedznom pomere, týždenne dostávali mzdu a týždenne ich najímali hutmani a šafári [54]
c) nádenníci a pomocní robotníci; najímali ich ako sily na sezónne práce, neraz však boli aj bez zamestnania
d) drobní spauperizovaní remeselníci
e) sluhovia a slúžky – títo boli v podstate bez domova, keďže boli ubytovaní a stravovali sa u svojich zamestnávateľov
f) žobráci, mrzáci, zlodeji – bola to skupina ľudí stojacich na okraji spoločnosti, vytrhnutí z nej ( aj nemanželské deti ) [55]
Ako môžme vidieť, išlo o prevažnú časť obyvateľstva, ktorá žila v deviatich predmestiach, uliciach s malými drevenými domčekmi učupenými v údoliach potokov a na malebných stráňach, ktorá nemala majetok, neplatila mestskú daň a nemala preto nijaké práva, len starosti o každodenný chlieb a o biedu svojej rodiny.
Ľud, baníkov, mestskú chudobu, ktorí nepožívali meštianske práva sa nachádzajú v listinách pod menom populi. Tento ľud – mestská chudoba nebol rovnocenný patriciátu a mešťanom ani sociálne ani právne. Celé stredoveké súdnictvo vyučovalo akúkoľvek rovnoprávnosť majetných a nemajetných, o čom svedčí aj systém dvojakých trestov – peňažných a fyzických. Bohatý sa mal čím vykúpiť, chudáka čakali skôr rôzne druhy ťažkých fyzických trestov. Mestské právo chránilo len siroty a vdovy mešťanov, ktoré mali prevažne podiel z rent a dôchodkov z manželovho majetku. A naopak nevlastniť nehnuteľnosť v meste znamenalo politickú, právnu i sociálnu menejcennosť. [56]
Už v 14. storočí vznikla Južne od námestia nová štvrť - štvrť chudobných. Tu sa usadili tí, ktorí ušli zo zemepanskej pôdy a hľadali ľahšiu prácu v meste, i tí, ktorí prišli z iných banských miest, ale nevyznali sa v banskej a minciarskej práci ani v remeslách. Vykonávali teda len rôzne pomocné a nádennícke práce. Pre týchto ľudí, ktorí stáli na najnižšom stupni sociálneho rebríčka feudálneho mesta aj pre tých baníkov a minciarov, ktorí v starobe ochoreli a nemal sa kto o nich starať, založil bohatý mešťan Johelín ( Ján ) Kratzer špitálsky kostol s nemocnicou.[57]
3.2 Založenie špitálskeho kostola s nemocnicou 1382 – 1393
– Domus hospitalis
Špitálsky kostol svätej Alžbety vznikol ako tretí katolícky kostol v Kremnici. Najprv však v rolu 1382 vznikol samotný špitál, chudobinec a útulňa chudobných. Kremnický špitál založil Johelin ( Ján ) Kratzer, majiteľ baní a mešťan roku 1382 ku cti blahoslavenej panny Márie na kraji Dolnej ulice. [58]
Kratzer bol ako uvádza Matunák prednejším mešťanom, ktorý roku 1385 bol i kremnickým mestský a komorským grófom. Špitálsky dom[59] dal postaviť ako večnú almužnu na opatrovanie chudobných a práceneschopných Kremničanov. Keďže ho chcel zväčšiť a taktiež zabezpečiť jeho budúcnosť, obrátil sa na kráľa Ľudovíta I. Velikého so žiadosťou o pomoc. Ľudovít I. Veľký daroval preto v roku 1383 špitálu a chudobným a práceneschopným svoju kráľovskú dedinu Veterník. [60]
Šľachetnosť Kratzera a kráľa nasledovali postupne aj ďalší kremnický nábožní mešťania, majúc pred očami svoje duševné spasenie. Obyvateľom špitála darovali mnohé statky tak. Po zasadnutí mestskej rady 29. augusta 1393 sa tento špitál nazýval špitál Svätého Kríža. Po tom, čo mnohí mešťania darovali statky a iné dary špitálu, tento mal väčší majetok a preto mohli postaviť pri špitáli kostol, a to v rokoch 1382, keď kráľ daroval dedine Veterník a 1393, keď sa už kostol spomína v zakladacej listine špitála. [61]
Nemocnici darované úžitky má spravovať výlučne richtár a radou mesta určený prokurátor, ktorý sa mal starať o odev, stravu a údržbu budov chudobných, štvrťročne podával správu o hospodárení mestu. Počet chudobných spoločne ubytovaných, stravovaných a odievaných tejto inštitúcii sa odhaduje asi na 40 – 50 jednotlivcov, prevažne baníkov. [62]
3.3 Dom duší – Domus animarum
Okrem chudobinca sv. Alžbety bol v Kremnici ešte jeden chudobinec, tzv. Domus animarum, dom duší, ktorý sa spomína v testamente Augustína Langsfeldera, z roku 1485, ktorý každému jednému z chudobných obyvateľov ústavu poručil každú nedeľu štvrť holby[63] vína a to po celý rok.
Kremnický Seelenhaus, ako sa tiež nazýval, sa spomína aj v roku 1543 keď 13. júla a 28. decembra mesto udelilo kňazovi v ústave na dva týždne po 33 denárov almužny. Domus animarum bol venovaný duševnému spaseniu, ktorý si založili a udržiavali aj mešťania v Banskej Bystrici pod názvom Seelenhaus bei, alebo zu S. Anna, pre svojich starých, chorých a práceneschopných baníkov, pretože špitál sv. Alžbety bol komorský, kráľovský a mesto do jeho chodu a existencie nemalo nič. V Kremnici tento rozdiel medzi dvoma chudobincami sv. Alžbety a Domom duší sa pre nedostatok historických záznamov nedá rozoznať. [64]
3.4 Dom malomocných – Domus leprosorum
Ďalší ústav, ktorý bol v Kremnici bol Dom malomocných – Domus leprosorum, ktorý sa taktiež spomína v testamente Augustína Langsfeldera v roku 1485, ktorý aj obyvateľom tohto ústavu odkázal štvrť holby vína na každú nedeľu po celý rok. Bol určený pre malomocných, ktorý boli skutočne nešťastní chorí, nachádzali sa v stálom nebezpečenstve, pozbavení každej pomoci, opatery a potechy zomierali.[65]
Mestská rada v Kremnici dňa 8. marca 1599 okrem iných bodov, prejednávalo tiež o veľkom návale žobrákov, ktorí obťažujú občanov svojou prítomnosťou počas krstov, pri vchode do kostola, keď niekto zomrie. Občanom taktiež prekážalo, že žobráci sú mnohokrát cudzí a silní.
Na zasadnutí bolo rozhodnuté, že sa žobráci zhromaždia v niektorý piatok v kostole a farár v prítomnosti školských pánov, alebo kostolných otcov ich vyskúša a tým, ktorým sa bude môcť poskytnúť almužna sa pridelia známky ( pliešky ). Ďalej sa ustanoví žobrácky richtár alebo dozorca, ktorý sa bude starať o poriadok medzi žobrákmi. [66]
3.5 Špitál svätého Jozefa
Kremnický opát a farár Kapriny bol za svoje zásluhy vymenovaný za kanonika do Prešporku. Skôr však než odišiel zanechal po sebe vzácnu pamiatku, keď zaopatril dom pre chudobinec sv. Jozefa.[67]
Založený bol ostrihomským arcibiskupom Jurajom Selepčénym, ktorý v roku 1685 v testamente odkázal na jeho zriadenie úžitky zo svojich majetkov. Uvedené potvrdil v roku 1687 kardinál Leopold Kolonič v listine, ktorá bola uložená u kremnického farára, ktorý bol správcom uvedených príjmov i samotného špitála. Vyplácal chudobným získané almužny ( eleemosyna ) a staral sa o účty. Tieto musel každý rok predkladať príslušnému biskupovi. Okrem statkov mal špitál pri meste Kremnica uložených 9000 zlatých, z ktorých nemocnica dostávala ročný 5 % úrok, bola oslobodená mestskou radou aj od všetkých bremien a tiarch. [68]
Podľa histórie kremnického františkánskeho kostola z roku 1742, bolo v nemocnici umiestnených 12 chudobných oboch pohlaví. Boli to tí obyvatelia mesta, ktorí si neboli schopní vo všeobecnosti, alebo kvôli nejakému nešťastiu, veku, či nejakej telesnej vade zabezpečiť sami živobytie.[69]
3.6 Siroty v Kremnici
Podľa Lamoša môžeme vidieť, že o siroty sa už od 14. storočia v Kremnici starali nielen v chudobincoch, ale aj jednotlivci, mešťania. [70] Matunák uvádza, že aj napriek hospodárskemu úpadku existuje záznam, jeden kremnický mešťan ešte vždy vychováva adoptovaného syna a jeho dobrosrdečnosť núti ho starať sa o prijaté siroty. [71]
V kremnickom archíve sa nachádza niekoľko spisov o kremnických sirotách, ktoré sú uložené v troch oddeleniach s najstaršou písomnosťou z roku 1412, avšak tieto sa stále nachádzajú pre laikov v nečitateľnom jazyku. Jasné stopy sirotského ústavu v Kremnici máme v dvoch knihách z druhej polovice 18. storočia, v Inštrukcii pre sirotský úrad a Protokole sirotského úradu.[72]
Ucelenejší záznam nachádzame v diele M. Matunáka o sirotskej stolici v Kremnici. Uvádza, že Sirotská stolica v Kremnici samostatne vedie svoje záležitosti, ale o svojej činnosti, najmä záležitostiach sirôt a o stave sirotskej pokladne podľa zákona č. XX. § 213 z roku 1877 podáva každoročne mestskej rade správy. Členmi sirotskej stolice boli: predseda, dvaja prísediaci, notár, traja členovia mestskej rady. Z nich bol vždy jeden sirotským otcom ( Weisenvater ). Spolu sedem členov, podľa štatútu mesta Kremnice z roku 1901 bol počet členov deväť. [73]
Mestský sirotský otec podľa nariadenia bývalého uhorského ministra vnútra č. 129000 / 902 B. M. § 13 – 53 dozerá na to, aby maloleté siroty boli vlastenecky a mravne vychovávané a v zamestnaní aby dostali riadnu výživu. Sirotský otec sa stará, aby do času zabezpečenia výživy boli siroty vychovávané rodinami a dobrodincami, dobročinnými ústavmi, dozerá nad školením a mravmi maloletých detí, stará sa, aby siroty v prípade choroby boli ošetrované lekárom. Taktiež dozerá, aby poručníci majetok maloletých spravodlivo spravovali, aby sa dlhy maloletých riadne splácali, ich majetok aby bol poistený proti požiaru, aby pre nemanželské deti boli uplatnené alimentačné nároky. Mestský sirotský otec sa staral aj o opatrovancov, konal povinnosti sirotskej administratívy, viedol kmeňové listy poručencov a opatrovancov. [74]
4 Podporné spolky v období stredoveku
v Kremnici
V 13. - 14. st. bol nárast chudoby veľký, cirkev už nestačila pomáhať všetkým, čo podnietilo vznik solidarity medzi občanmi, ktorá sa prejavovala zakladaním náboženských a podporných spolkov. Prvé cechy začali vznikať na našom území najmä v 14.-15.st.. Tieto združovali remeselníkov, obchodníkov, prípadne iných živnostníkov.
4.1 Vznik a činnosť bratstva Božieho tela v Kremnici
Na základe doterajších znalostí môžeme za najstaršie Bratstvo Božieho tela v stredoslovenských banských mestách považovať to, ktoré vzniklo v roku 1457 v Kremnici. Založil ho ťažiar a patricij Kliment Lemnue darom 50 hrivien striebra a 50 florénov.
Bratstvo Božieho tela v Kremnici bolo výberové, málopočetné spoločenstvo / 30 - 40 osôb, viac len výnimočne /. Členmi boli i ženy - manželky i vdovy, platilo sa zápisné, nie však ročný príspevok. Práva a povinnosti určovali štatúty. Na čele bratstva stáli 2 - 4 starejší, volení na jeden rok. Bratstvo malo pokladníka, ktorý musel sledovať pohyb kapitálu bratstva, v mnohých prípadoch plniaceho aj funkciu banky. [75]
V počiatkoch činnosti Bratstva Božieho tela v Kremnici boli prvoradé náboženské ciele, a to najmä zakladanie kaplniek, oltárov ako aj šírenie náboženstva. Taktiež sa prispievalo na potreby kostola, platy klerikov, almužny nevládnym a sirotám a na uhradenie pohrebných nákladov chudobných baníkov. Každý člen bratstva bol povinný zúčastniť sa na pohrebe zosnulého člena bratstva.
O biede kremnického baníctva podávajú správu daňové zoznamy obyvateľov z roku 1442 - 1443, kde môžeme vidieť, že mnohí baníci nevládali platiť mestskú daň. V polovici 15. storočia dochádzalo ku kríze. Aj napriek tomu, že Kremnica ako mesto prosperovala, táto prosperita sa samotných baníkov nedotkla. Potrebovali pomoc vo väčšom rozsahu, ktorú im bratstvá nemohli poskytnúť v potrebnom rozsahu. Preto sa za pomoci baníkov a podpory banského eráru zmenila táto pôvodne nábožensko - sociálna ustanovizeň na sociálno – podpornú ustanovizeň, na tzv. bratskú pokladnicu.
Postupnou laicizáciou sa bratstvo Božieho tela postupne premieňalo na sociálno – podpornú ustanovizeň, na tzv. bratskú pokladnicu.[76] V činnosti sa dôraz presunul na dobročinnosť a svojpomoc, tzv. úverovú činnosť.
4.2 Bratská pokladnica Kremnických baníkov
Bratská pokladnica v Kremnici vznikla podobne ako v iných stredoslovenských banských mestách postupným laicizovaním / vymaňovaním sa spod vplyvu cirkvi / náboženského združenia tzv. Bratstva Božieho tela. Založili ju baníci a zamestnanci v banských podnikoch a v súkromných ťažiarskych spoločnostiach. Patrili sem však aj Kremnickí ťažiari, ktorí mali taktiež založenú svoju bratskú pokladnicu. Ako sme uviedli v predchádzajúcom texte, bieda baníkov narastala, mzdy sa nezvyšovali aj napriek prosperite mesta. Bolo čoraz viac chudobných baníckych rodín, ktoré potrebovali pomoc. Kremnickí baníci požadovali, aby sa peniaze, ktorými prispievajú do spoločnej pokladnice používali na podporu chudobných baníckych rodín, na podpory chorým, vdovám a sirotám a starým baníkom.
Baníkom sa nepáčilo, že s „vlastnými“ peniazmi nemôžu voľne a slobodne disponovať, o ich použití rozhodovala cirkev a mestská rada, pre ktorých boli prvoradé príspevky na údržbu kostolov. Pre baníkov bola prvoradá väčšia pomoc a podpora pre chudobné banícke rodiny.
Doklady z činnosti z 15. storočia sa zachovali veľmi skromné a útržkovité. Ratkoš vo svojom diele uvádza, že v roku 1496 zorganizoval Ján Turzo tzv. bratskú pokladnicu / Bruderlade /. Na bratskú pokladnicu prispievali baníci zo svojich miezd. Sťahovalo sa im po 2 denáre pri každej týždennej výplate.[77] Od roku 1772 sa zachovali účtovné knihy erárneho banského podniku na ťažbu zlata /tzv. Goldkunsthandlungen/, ktoré dokumentujú, že v tomto období je funkčná štruktúra bratskej pokladnice už pomerne ucelená. Týmto prispievali na sociálnu podporu spolupracovníkom, ktorí boli bez možností zabezpečenia si existenčného minima, pre invalidov, chorých, vdovy a siroty. Po
